Predstavte si takú krajinu...
Nedávno som sedel s jedným švajčiarskym právnikom a spýtal som sa, prečo sa jeho krajine darí uchovávať si verejný priestor taký neskorumpovaný. Odpovedal, že čistota veľkej politiky sa u Švajčiarov odvíja od zainteresovanosti občanov na hladkom fungovaní ich malých spoločenstiev. Pre obyvateľov alpského štátu je typické, že nepovažujú svoje domovy za priestor úniku (teda akési ulity), do ktorých sa utiekajú pred zodpovednosťou za veci verejné, ale naopak, mnohí sa v prospech komunity silno angažujú. – Niektorí vo svojom bezprostrednom susedstve, ďalší na úrovni obce, či kantónu a starostlivosť občanov o celoštátnu politiku je tak len logickým vyústením malej angažovanosti vo veľkom.
Ďalší dôvod spočíva v tom, koho považujú Švajčiari za pôvodcu moci. Tento národ má veľmi silno vštiepené vedomie, že moc pochádza od občanov a vyššia správna úroveň jej dostane len toľko, koľko odsúhlasia ľudia. Na Slovensku to bohužiaľ vyzerá častejšie tak, akoby štát len prepožičiaval nejaké slobody občanom zhora a akoby práva na život, slobodu alebo vlastníctvo neboli vrodenými prirodzenými právami každej ľudskej bytosti, ale len niečím, čo štát môže ľubovoľne obmedziť alebo odňať. Hovorí sa tomu aj vrchnostenský prístup a ide o jeden zo zdrojov mnohých spoločensko-politických nešvárov v našej krajine.
Čo ak na lokálnej úrovni treba niečo riešiť? Ľudia si prirodzene spomedzi seba zvolia človeka, ktorému najviac dôverujú, že vie problém manažovať a ktorý je zároveň bezúhonný a nehrozí, že zverenú dôveru zneužije. Keďže v menších komunitách sa ľudia poznajú, spätná väzba v podobe kontroly je silná, a tak volení zástupcovia občanov vyznávajú silný étos služby. Heslo: „čím si vyššie, tým oddanejšie si zaviazaný slúžiť ostatným“, sa berie vážne.
Ak na lokálnej úrovni funguje výber poctivých politikov, v decentralizovanej krajine vzniká podhubie a „kádrový“ rezervoár pre slušných správcov vecí verejných aj na vyšších úrovniach, až po celoštátnu politiku. Švajčiarsky zmysel pre individualizmus, zainteresovanosť občanov na spoločnom dianí a kultúrne zakorenená tradícia práva na odpor zaručujú, že v obci alebo na štátnej úrovni sa nezahniezdi nejaká mafiánska klika, ktorá bude bezočivo okrádať občanov. Keby sa čosi podobné vyskytlo, obyvatelia alpskej krajiny by sa veľmi rýchlo dokázali zjednotiť a obhájiť svoje starobylé vydržané slobody.
Keby Slovensko bolo Švajčiarskom
Slovensko by mohlo byť tou najúžasnejšou krajinou na svete, keby jeho občania mali tak hlboko zakorenenú tradíciu samosprávy a zodpovednosti za vlastnú polis ako Švajčiari. Tie nablýskané výklady, prosperujúce obyvateľstvo, udržiavané mestečká a útulný poriadok, ktorý udivuje každého návštevníka konfederácie, sú všetko len povrchné dôsledky niečoho oveľa hlbšieho. A to hlboko do duše národa vrytých občianskych tradícií samosprávnej demokracie, ktoré sa z generácie na generáciu prenášali a zjemňovali celých sedemsto rokov.
Dnešný blahobyt Švajčiarov a dobre spravovaný štát sú výsledkom mnohogeneračných zápasov za individuálnu slobodu a za zodpovednosť politikov voči občanom. Čo má tento dlhý úvod spoločný s Radičovej odstúpením alebo so stále rezonujúcou kauzou na ministerstve výstavby? V roku 1992 davy v uliciach skandovali: „Vládnime si sami!“ Veľmi rýchlo dostali svoj štát, ale na „vládnime si dobre“ už akosi nezvýšilo. Parlamentná demokracia nemôže fungovať bez nepísaných zásad politickej kultúry a tá zase na svoje dozretie potrebuje desaťročia neprerušovaného vývoja. Prostriedkami k poriadnejšiemu Slovensku sú teda politická tradícia, kontinuita a evolúcia.
Vývoj však neexistuje nezávisle od občanov. Tie zápasy je povolaný vybojovať každý z nás, prinajmenšom raz za štyri roky v úlohe voličov vo volebných miestnostiach. A záleží tiež od politikov, aký precedens svojím správaním vytvoria. Ak sa naši zástupcovia dopustia podvodu a ten sa im prepečie, získavajú pozitívnu skúsenosť a nabudúce nás okradnú bezočivejšie. Ak však politik aj po menšom pochybení opustí funkciu, vytvára do budúcnosti neformálny záväzok pre svojich kolegov, aby sa zachovali podobne.
Radičová si zachovala tvár
Iveta Radičová urobila hlúpu chybu, ale postojom, ktorý voči prešľapu zvolila, si zachovala tvár a pomohla do budúcnosti politickej kultúre. Po vidine zastavenia eurofondov zo strany Bruselu sa aj premiér Fico rozhodol dať ministrovi výstavby ultimátum ohľadne zmluvy na jeho úrade. Hoci možno istú rolu zohral aj proklamovaný pokles preferencií Smeru. Škoda, že doteraz boli zlí len novinári a opozícia, ktorí na problém upozorňovali.
Každopádne, Slováci musia pochopiť, že politické strany nie sú športové kluby, ktorým treba bezpodmienečne fandiť, aj keď sa voči súperom dopustili očividného faulu. Aj stranu, s ktorou sympatizujeme, môžeme vytrestať. A to napr. tým, že jej nedáme hlas v niektorých z menej dôležitých volieb. Takto sa voliči naučili dať najavo svoju nespokojnosť vo vyspelých krajinách. Trebárs v Anglicku sa často stane, že volič povie: „Som tory, ale aby som im ukázal, že sa uberajú zlým smerom, na protest som v komunálkach volil labouristov.“ Strana tak vie, že buď sa do všeobecných volieb polepší, alebo prehrá aj tie.
Tlak vlastných občanov na čistejší verejný život je určite lepší ako tlak EK zvonku. Na druhej strane, akýkoľvek tlak na zlepšenie politickej kultúry je lepší, ako čakať na jej vyzretie sedemsto rokov.