Otázka priorít
Na veľkonočné sviatky boli slovenské kostoly opäť plné. A nejeden z nás si mohol položiť potmehúdsku otázku: keď sú Slováci takí pobožní, prečo sa to viac neodráža v ich verejnom i súkromnom živote? Prečo toľko rodín nefunguje? Prečo je v spoločnosti toľko zla a neprávostí? Prečo je v politike toľko klamstiev, zlodejstva a pretvárky, keď všetky strany tvrdia, že majú kresťanský pilier? Sú ľudia, ktorí tento nesúlad medzi praxou a verbálnou proklamáciou vysvetľujú skrátka pokrytectvom mnohých kresťanov, v duchu známeho: „vodu kážu a víno pijú“. Ďalší hovoria o tradičných rituáloch, ktoré ľudia udržiavajú skôr zo zvyku a pretože sa to patrí, než z vnútorne hlboko prežívanej viery. Nepochybne na týchto vysvetleniach niečo bude. No natískajú sa aj iné možnosti.
Zaujímavé je, že keď sa spýtate rôznych ľudí na ich hodnoty, väčšinou spomenú to isté. Každý chce pre seba trochu slobody a trochu istoty, nejakú tú spravodlivosť, láskyplné vzťahy s blížnymi, či milujúcu rodinu. Ľudia sa nelíšia ani tak svojimi hodnotami ako 1.) chápaním ich obsahu a 2.) miestom týchto hodnôt na rebríčku hodnôt. Inými slovami, dôležité je, akú prioritu ľudia tej ktorej hodnote dávajú. „Hodnoty“ sú totiž od slova „hodnota“ (v zmysle „cena“) a v konečnom dôsledku „stoja“ len toľko, koľko sme za ne ochotní obetovať.
Platí to zrejme aj pre slovenských veriacich. Tých vyše 80 percent deklarovaných kresťanov asi niekde na rebríčku hodnôt má aj vieru, či príslušnosť k svojej cirkvi. Otázkou je: 1.) čo má na tom rebríčku okrem toho a 2.) na ktorom stupienku sa viera medzi tým všetkým nachádza. Dobre to vidieť napr. na porovnaní voličov KDH a SNS. Výskumy ukázali, že tieto skupiny sú si veľmi podobné. Pre obe je dôležitý národný princíp, ale aj prihlásenie sa ku kresťanským hodnotám. Avšak pre voličov SNS má národná identita spravidla prednosť pred ich kresťanskou identitou. U voličov KDH je to opačne.
V politickej praxi to znamená, že národniarsky volič má viac porozumenia aj pre nekresťanské správanie, ak má pocit, že sa deje v mene nejakého vyššieho „národného dobra“. Inými slovami, aj keď chodí do kostola, ak sa kresťanská morálka dostane do rozporu s tým, čo je podľa voliča národniarov dobré pre národ, prednosť dá domnelému záujmu národa. Naproti tomu, volič KDH, keby proti sebe stála kresťanská morálna požiadavka a domnelý záujem národa, ktorý by si vyžadoval urobenie niečoho zásadne protikresťanského, asi by dal prednosť svojej náboženskej identite pred národnou. Tu treba pripomenúť, že tu hovoríme o voličských priemeroch a väčšinových sklonoch. V rôznych situáciách sa rôzni ľudia môžu zachovať veľmi individuálne a vyššie opísané skupiny sa vo svojej reakcii môžu aj prekrývať.
Dobrý a zlý kresťan
U štyroch pätín Slovákov má viera a cirkevná príslušnosť nejakú prioritu. U niektorých sa nachádza na popredných miestach ich hodnotového rebríčka, u ďalších zase na konci. V tom čísle 80 percent je určité množstvo ľudí, ktorí v Katolíckej cirkvi maximálne boli pokrstení, sobášili sa v kostole a mali pohreb s kňazom. Inak sa o vieru nezaujímajú a žijú úplne svetským spôsobom života – aj keď pokojne môžu byť slušnými občanmi. No sú tam zahrnutí aj ľudia, ktorí chodia pravidelne na bohoslužby a dodržiavajú všetky rituály z dôvodu tradície, či úprimní veriaci, majúci vlastný intenzívny vzťah s Kristom. Zaujímavou skupinou sú ľudia, ktorí boli v Cirkvi pokrstení a uznávajú mnohé prvky kresťanskej viery, ale pod vplyvom ezoteriky, povier a rôznych New Age prúdov si vymodelovali nejaký zmätený vlastný synkretický svetonázor.
Čitateľ by si na tomto mieste mohol položiť otázku, či niekto, kto podľa viery evidentne nežije, má právo napriek tomu označovať sa za kresťana. C. S. Lewis na to odpovedá, že namiesto toho, aby sme posudzovali, kto je kresťan a kto je len pokrytec, mali by sme hovoriť radšej o „dobrých“ a „zlých kresťanoch“. Jednak do srdca človeku nevidíme, jednak ani Ježiš nechcel, aby sme vieru druhých súdili a jednak kresťanstvo je vybudované na dedičnom hriechu a tak aj tí najlepší kresťania z času na čas zhrešia. Je to totiž dané ich ľudskou prirodzenosťou.
Z tohto pohľadu Slováci väčšinovo kresťanským národom sú. Dokonca aj tí, ktorí majú k viere len vlažný, nijaký alebo dokonca nepriateľský vzťah, sú kresťanskými tradíciami a kultúrou ovplyvnení, aj keď tieto hodnoty u nich už existujú v zosvetštenej forme, bez akéhokoľvek vzťahu k ich Božskému pôvodu. Otázkou je: sme väčšinovo dobrými kresťanmi? Keďže súkromný a verejný život nadkritického množstva občanov našej krajiny vyzerá ako vyzerá, hovoriť si vznešene „soľ zeme“ môžu skutočne len niektorí z tých 80%. Skutočne zbožných kresťanov by mohlo byť okolo 10-15%. Čo si počať s ostatnými?
Deliace čiary slovenského kresťanstva
Aj keď neveriacemu sa zvonku môže zdať svet slovenských kresťanov ako monolit, znútra sú kresťania rozdelení mnohými deliacimi čiarami. Napriek ekumenizmu, stále kdesi tlie napätie medzi evanjelikmi a katolíkmi, akoby 17. storočie neskončilo. Pritom žijeme v morálne relativistickej spoločnosti, často nepriateľskej voči náboženstvu, v ktorej to, čo všetky kresťanské denominácie spája, je silnejšie ako to, čo ich rozdeľuje.
Často sa stáva, že Slováci aj dodržiavajú nejaké kresťanské rituály, no podstata tejto viery im uniká. Mnohí sú napr. presvedčení, že kresťan by nikdy nemal ísť do konfliktu a jeho povinnosťou je radšej ustúpiť zlu ako postaviť sa mu na odpor za cenu hlučného stretu. Zaujímavý bol príklad jednej sudkyne, ktorá v relácií Lampa Štefana Hríba pred pár týždňami vyhlásila, že je kresťanka a za dobrého ministra spravodlivosti sa bude hlavne modliť. Kresťanstvo však (na rozdiel od iných náboženstiev) nikde netvrdí, že človek má zo založenými rukami čakať, kým veci za neho vyrieši Boh. Tej zmätenej sudkyni by sa dal odporučiť príbeh o Noemovej arche. Boh povedal Noemovi o blížiacej sa potope a povedal mu ako má postaviť svoju loď. Nevyčaroval mu ju zo vzduchu.
Mnohí slovenskí laici i klerici zabúdajú nato, že viera v Krista je o vnútornom obrátení srdca a živom svedectve v našom bezprostrednom okolí. Nie o čakaní so založenými rukami. Potom to vyzerá ako v tom vtipe o topiacom sa, ktorému ponúkal pomoc záchranný čln i vrtuľník. On oboje odmietol, s tým, že je zbožný človek a Boh ho preto vytiahne. Keď sa dotyčný utopil a následne stál pred tvárou Stvoriteľa, položil mu otázku, že prečo ho nezachránil, keď sa tak úpenlivo modlil. Nato mu Boh odvetil, že mu predsa poslal vrtuľník aj záchranný čln. Čiže pomôž si, aj Pánboh ti pomôže.
Ak sa bavíme zvlášť o Katolíckej cirkvi, veľkou výzvou pre ňu je premostiť intelektuálny katolicizmus a jeho obdivuhodné výdobytky s ľudovým katolicizmom, ktorého určité prejavy potenciálnych veriacich poburujú a od viery odrádzajú. Takisto je tu výzva viac zaangažovať laikov na duchovnom živote. Tých 80% slovenských kresťanov je ako pole, ktoré zatiaľ úrodu podáva len na svojej menšej časti. Zvyšok ešte čaká na zúrodnenie.