Rano sa prebudim a uvedomujem si, ze je novy den, ktory nemozem preskocit a ani zrusit a ani sa tvarit, ze don nepatrim. Je tu a ja vstupujem don, ako neznamy putnik, netusiac co mi prinesie a kam ma povedie. Je to moja cesta. Cesta mojho osudu a mojho predurcenia, mojich krokov, kade mozem kracat a spoznavat vsetko co je pre mna pripravene. Casto je to cesta labyrintu, odbociek, krizovatiek a prikazanych smerov. Je to vlastne hra zivotnej skladacky „puclov“, krore musia do seba zapadnut. Kazdy si sklada svoju skladacku a pise si svoj vlastny pribeh. A tak den sa pomali konci a prichadza cas, ked si liham do postele s pocitom, ze som nieco prezil, spoznal a snad pochopil, postupil v pred a nepremarnil den nadarmo. G.W.