umabel (37/170/70)

Molekuly prachu sadajú na tvoju kožu. Čiarky rúk tvoria mapu tvojho života. V očiach červené more, v ktorých sa nik nechce kúpať. Nik nevie plávať v očiach nepozerajúcich sa do iných zrkadiel duší. Praskajúca socha ti pripomína krížiky na tvojom chrbte a ty sa tak túžiš napiť vody živej. Smäd, ktorý je tak pokojný, len ta vykuká z hrdla a čaká na ...všetko. Smäd, ktorý túži byť uhasený silno, hneď , chce byť ukradnutý a udusený nebom , Bohom , očami , rukami , dotykom, smradom lásky.Dlane sa ti pretvárajú do hlúčikov zúrivosti z tvojej nútenej nečinnosti. Zvieraš ich do pocitu bezvedomia, ničoho, meditácie..TICHO-HLASNO (!) rozhlas v tvojej krajine tela, hlavy, (ne)rozumu šepká a popritom sa škerí a hlúpo usmieva. Hlas, ktorý je ako atómová, bomba , ako Hitlerové rozhodnutia, ako nepodarené tetovanie, hlas ktorý chceš vygumovať, nepočuť a nepoznať posunkov reč. Hlas, ktorým sa napriek všetkému riadiš. Oči sú zrkadlom do duše ? Do tých zrkadiel, do ktorých mlátiš, kopeš, maľuješ ich srdcom. Črepy potom naivne zbieraš a spájaš aby si ich potom mohol opäť rozbiť. Nepozeráš sa do zrkadiel duší navôkol. Nechceš poznať budúcnosť, nechceš opäť cestovať strachom do (že vraj) toľkovravných očí, hoci... by to možno bolo iné... otvoril by si dvere a krčal krajinou-nekrajinou, cestou-necestou, životom. Inscenácia, ktorú hráš, žiješ za svetiel kamier, režiséra, Boha i smradu života je kupodivu (ak chceš) taká uspokojujúca, zarabajúca, ľudia ti tlieskajú, podporujú, potľapkávajú po ramene, uznávajú, schvaĺujú tvoje herectvo .. a ty cítiš iba jedno .. pravé TICHO.Tiché ticho , akoby vo svete nastalo NIČ..Ticho- také čisté, tvoje, usmievavé, krásne, hmotné, živé, s očami bez zrkadiel ,ale s dušou, s očami, ktoré si vždy videl, keď si ty zavrel oči, s očami ktoré budú rozprávať spoločný príbeh.Možno nie navždy, ale teraz -naplno , čisto.. s tvojím TICHOM.