Dnes, s odstupom času sa na všetko pozerám triezvejšie. Nebolo to vlastne tak dávno, pár rokov ubehne ako voda, ani sa nenazdáte. Ale to hlavné - chcem vám rozpovedať môj príbeh, skutočný príbeh bez príkras.
Bol štvrtok poobede a ja som sa chystal na plaváreň. Závodne som plával a neraz dosiahol výborné výsledky. Plával som za našu školu a dokonca sa mi 4 krát podarilo zvíťaziť. Ten pocit, keď vidíte, čo ste dokázali. A pritom plávanie je mojou najobľúbenejšou činnosťou takže sa nemusím premáhať.
No ale k veci. Vtedy som kráčal na autobus nezvyčajne pomaly a priznám sa bolo to asi prvý raz, čo sa mi do plavárne vôbec nechcelo. Celý deň bol nanič, nič sa mi nedarilo. Boli síce prázdniny no ja som sa aj tak musel venovať plávaniu. Baví ma to, ale niekedy má každý chvíľku, že by sa na všetko najradšej vykašlal. Tak tomu bolo aj dnes. Celkom ma potešilo, keď meškal autobus. Nakoniec som sa na plaváreň aj tak dostal. Rado, môj najlepší kamoš, tiež veľmi zažratý do plávania, tam už trčal a ja som videl jeho siluetu na vodnej hladine. Bol rozkošný. Mal síce už 19 a teda bol odo mňa o rok starší, vyzeral mladšie ako ja. Pevná postava, jasne zreteľné svaly a vždy krásne opálená pokožka. A tá priam detská tvár. Blond vlasy na ježka a šibalské modré okále stále sa usmievajúce. Bol proste zlatý, taký chlapček.
Na rozdiel odo mňa. Mám krátke čierne vlasy, hnedé oči a som od neho o 5 cenťákov vyšší. Ale zase ani on sa za výšku 181cm nemôže hanbiť. A teraz tam plával ako taký delfín. Zbadal ma. „Hej Maťo! Poď do vody, je supeeeer!“ informoval ma. Do vody? Mal som v pláne celé poobede postávať pri bazéne... ach jaj, musím ísť. V šatni som sa bleskovo prezliekol a upaľoval k bazénu. Vôbec som sa nepozeral pred seba. Až zrazu... buch... a už som ležal v celej svojej kráse na zemi, roztiahnutý pri dverách. Bolo mi smiešne dnes prvý raz. Musel som vyzerať ohromne. Zbierajúci sa zo zeme. Zároveň ma aspoň potešilo, že tu nebol nik. Teda to som si myslel. Ani nie sekunda a už stál predomnou neznámy chalan. “Si v pohode? Nieje ti nič?“ Pýtal sa absolútne bez irónie, aj som sa kus začudoval.“ Nie... v pohode... akurát som sa tu rozčapil. Stále je tu narozlievané, ale ešte nikdy...“ usmial sa. Bol celkom sympatický, mal tak nejaký nežný hlas, taký upokojujúci. Šibalské gaštanové oči na mňa hľadeli a plné pery sa usmievali. Nie však šklabili, a to je veľký rozdiel. Medzitým som sa už pozbieral na rovné nohy.
Predstavil sa. Dozvedel som sa, že sa volá Lukáš. Veľmi dobre na mňa pôsobil, slabo hnedé vlasy dosť krátke tvorili zaujímavý vzhľad. Ako som neskôr zistil, Luki mal sladkých 16. Bol teda o 2 rôčiky mladší. Čím dlhšie som s ním bol, tým viac sa mi páčil... predstavil som ho dokonca aj Radovi, bazénovej veľrybe : ) Usmial sa na neho, očarujúco, ako on zvykne, ale zdá sa že Luki ho nezaujal. To ma potešilo. Za tú sotva hodinku čo sme kecali som sa dozvedel kadečo.
Napríklad, že od 6 - tich rokov hrá tenis a že mu to ide dobre. Nepláva závodne ako ja. Vraj to, že je dnes tu je číra náhoda. Potreboval sa vraj uvolniť. Mladý a krásny. Taký bol v mojich očiach a aj naozaj. Kým som plával, sedel na kraji bazénu a pozeral na mňa. Usmieval sa, nohami vlnil vodu a keď som k nemu priplával, povedal, že mám hrozne pekný štýl plávania. Taký, akoby som prirodzene patril do vody. Pochopiteľne, že mi to zalichotilo. Obyčajne som domov chodil s Radom a cestou sme sa zvykli staviť v malej kaviarničke, no dnes šiel skôr. Tak sa mi videlo, že je nahnevaný. No v tejto chvíli mi to bolo naozaj jedno, mal som tu Lukiho...
Keď skončil môj tréning, pozval som ho na colu. Súhlasil. Tak sme sa teda vydali do onej spomínanej kaviarničky a sadli si presne tam, kde som zvykol sedávať s Radom. Príjemné intímne osvetlenie. Cítil som sa ako so svojim priateľom, mal som pocit, akoby som Lukiho poznal celú večnosť. Bol mi tak blízky. Keď si spomeniem, že nášmu stretnutiu vlastne pomohol môj šatňový pád, som vďačný tej rozliatej vode.
Čašník, môj kamarát, nás rýchlo obslúžil a na mňa spiklenecky mrkol. Nevšímal som si ho, mal som oči len pre môjho nového známeho. a Luki na mňa upieral tie krásne, veľké hnedé oči.
Vpíjal som jeho celý zjav. Tak dobre mi s ním bolo. Nevedel som, ako začať. Či ho neurazím, ak sa o niečo pokúsim. Ale v duchu som si kládol otázku, prečo je potom so mnou. Keby som mu bol nepríjemný, neprijme moje pozvanie. Konečne som sa na čosi zmohol... “Luki..je mi s tebou fajn, si naozaj dobrý spoločník..“ usmial sa a celkom nečakane mi položil svoju štíhlu ruku na moju. Prekvapil ma. Sedeli sme oproti a popíjali. Ja colu on tiež.
Zrazu som si k nemu prisadol a pravou rukou ho pohladil po tvári. Neusmieval sa, ale rukou mi zastavil moju dlaň a pritúlil si ju. Bol to jasný signál a ja som už vedel, že Luki je „náš“.
Prvý bozk som mu dal o chvíľu. Krásny dlhý a čo najnežnejší. Večer nakoniec skončil tak, že sme sa už bez ostychu objímali a láskali. Povedal mi, že som sa mu zapáčil, už keď som ležal tam na dlážke v šatni..: ) a ja som mu vyjavil to isté. Dohodli sme sa, že zajtra sa opäť zídeme.
Tak sa aj stalo. Luki býval pomerne blízko mňa o pár blokov ďalej. Keď som k nemu 1 raz zavítal, predstavil ma svojej mame. Dosť ma to prekvapilo, ale jeho mama bola veľmi milá a nakoniec, predstavil ma ako svojho najlepšieho kamaráta. Luki bol veľmi múdry chalan, to človek proste pozná, už pri rozhovore. Chodil na gympel a túžil sa stať veterinárom. Miloval zvieratá, ohromný chalan. Ja som bol na športovom gympli a potom som sa vydal na fakultu tel.výchovy a športu. V tomto sme boli odlišný, ale nikdy sme sa nehádali. Pôsobil na mňa tak priaznivo, že som sa prestal báť povedať našim o tom, že som gay. Zobrali to prekvapivo dobre. Keď som im potom na dôvažok oznámil, že mám aj priateľa, chceli ho spoznať. Uvideli 178 cm vysokého, štíhleho chalana a mladšieho od mňa. Zapáčil sa im. A najmä moja mama z neho bola na vetvy. Vedel sa proste chovať a to na ňu nesmierne pôsobilo.
Celý môj život po boku Lukiho bol krásny, najkrajší. Večer s ním zaspávať v posteli, držať nad ním ochrannú ruku, vidieť ako sa ku mne túli, kým zaspí.. miloval som ho a aj milujem.
On bol môj prvý, ozajstne skvelý chalan, s ktorým som sa miloval, s ktorým som sa smial, ktorého som ľúbil najviac na svete. Nakoniec sme sa rozhodli, že budeme bývať spolu a síce - po škole. Teší ma aspoň, že som kvôli škole nemusel opustiť mesto a hlavne JEHO. Boli sme spolu a obaja študovali. On zatiaľ gympel a ja som sa moril na výške. Boli to už 2 krásne prežité roky s ním. Ale zrejme - nič nemôže trvať večne a každá rozprávka má koniec.
On vtedy 18 ročný a ja 20 ročný.. vtedy, keď sa môj život zmenil, keď sa to krásne skončilo.
Bola pekná júnová noc a ja som sa ešte drvil niečo do školy. Mal som taký nepríjemný pocit. Niečo ma proste zvieralo, nedokázal som sa plne venovať štúdiu. Zrazu zazvonil telefón a ja som dúfal, že to bude práve Luki, dohodli sme sa, že ešte niekam vyrazíme ale to bolo pred hodinou.. nevolal.. dúfal som, že mi konečne objasní, kde trčal. Hnal som sa k telefónu, celkovo ma to prekvapilo, lebo obyčajne mi ľudia volajú na mobil. Zdvihol som. Bola to Lukiho mama s roztraseným hlasom. Oznámila mi, že Luki mal nehodu, že si nedával pozor, keď sa vracal….
Slúchadlo mi vypadlo z ruky. Okamžite som letel do nemocnice. Po krátkej chvíli pýtania sa, kde previezli Lukiho, som sa dostal na miesto, kde čakali jeho rodičia a mladší brat. Jeho mama, krásna to žena mala vyplakané oči a otec si ju tisol na hruď. Aj on mal slzy v očiach. Nechápal som, ale všetko mi vysvetlili. Lukáša zrazilo auto. Celý svet sa mi zatočil, nedokázal som triezvo zmýšľať. Dožadoval som sa, že ho musím vidieť. Teraz bol však na operačke a ja som sa v duchu modlil aby bol v poriadku, aby to nebolo vážne. Sedeli sme tam ako kôpky nešťastia pár hodín. Zjavil sa vysoký, šedivý doktor a oznámil, že operácia dopadla dobre, ale že ešte nieje nič vyhrané.. nezvládal som to. Vlny smútku ma stále pohlcovali a ja som už ani nedúfal, že sa ešte niekedy vynorím z nich aby som videl krásny východ slnka po jeho boku.
Konečne nás tam pustili, avšak jeho matku najprv a potom som tam proste musel ísť ja. Videl som svoje slniečko. Bledá tvár, samé hadičky, káble a čo ja viem čo ešte... mám ten obraz pred očami aj dnes :-( spal.. sadol som si k nemu a chytil jeho štíhlu ruku do dlaní. Zdala sa byť ešte krehkejšia. Modriny a škrabance. Nenávidím celý svet.
V duchu som sa preklínal, že som nešiel s ním. Milión krát radšej by som tu takto videl seba ako moje slniečko.. slniečko, ktoré stále rozjasňovalo moje dni. Stále som ho držal za ruku, ale on sa neprebral, reval som. Ticho, slzy mi tiekli po lícach, bozkal som ruku, ktorá ma toľko krát hladila, ktorá ma objímala a teraz tu takto nehybne ležala..
Prišla sestrička, musel som odísť. Oči vyplakané, už som ani nevidel poriadne na tento hnusný svet. A hneď tu bola ďalšia rana - silný náraz, ktorý spôsobil pád mu poškodil miechu a s najväčšou pravdepodobnosťou nebude chodiť... ak prežije. Neveril som tomu, jeho najbližší tam stáli a plakali nad krutou diagnózou lekára. Hovoril tak chladne akoby sa nejednalo o človeka ale len o nejaký predmet. Už som to nezvládal a musel som s niekým hovoriť. Zavolal som Radovi. Chcel prísť ale vravel som mu, že je to úplne zbytočne, že teraz tam ani ja nemôžem ísť.
Pár dní, pár kritických dní, kedy Lukáš bojoval o holý život. V jeden prekrásny večer sa prebral a ja som bol najšťastnejším človekom na svete. Vraj ma chce vidieť. Okamžite som sa náhlil za ním, za svojim slniečkom. Pri dverách mi zase začali tiecť slzy ako o preteky, slzy šťastia? smútku? neviem.. sadol som si k nemu na stoličku a jemne ho objal.. videl som ako sa premáha, koľko toho by mi chcel povedať. Hladil som ho po vlasoch a stále zvieral v dlaniach jeho ruku. Nevraveli sme nič, slová zbytočné. Bozkal som ho, tak jemne ako ešte nikdy, bál som sa, aby som toto krehké telo nepoškodil. Usmial sa. Pošepkal potichu, že je šťastný. Zase som reval. Ja ani neviem prečo, proste som musel plakať, asi od šťastia. Ja som mu povedal, že je slniečko mojich dní, že je jediná vec, ktorá mi moje dni rozjasňuje.. milujem ho.. milujem.. opakoval som mu to. Usmieval sa. Vedel som, že ho všetko bolí, že sa nemôže pohnúť, ale on sa aj tak usmieval. Musel som ísť. Vsunul som mu veľký bozk na jeho krásne pery. Povedal mi vetu, ktorá mi stále znie v ušiach... “si moje šťastie, mal som krásny život.. s Tebou..“ Akože mal? Prebehlo mi mysľou. Ubezpečil som ho, že keď sa vráti, budeme najšťastnejší, lebo je moje všetko. Bolestne sa usmial. Zase mi bolo do plaču. Posledný pohľad, posledné zbohom….
Na druhý deň ráno Lukáš zomrel. Keď sa zdalo, že sa vzchopí, že bude opäť žiť... celý svet sa mi zrútil. Ocitol som sa u psychológa. Strata najmilšieho človeka ma stále bolí.
Vždy keď môžem, idem na jeho hrob a donesiem mu červenú ružu, vždy ich mal rád. Rozprávam sa s ním a plačem, opisujem mu, čo robím, ako mi on chýba a ubezpečujem ho, že keď sa stretneme, aj keď to nebude na tomto svete, budeme konečne spolu.. spolu a šťastní. Moje slniečko zapadlo, v najkrajších rokoch svojho života sa so mnou rozlúčilo..
Milujem ho a vždy budem...
Tebe….
Láska moja, opustila si ma a ja musím žiť, sám
Nikdy na teba nezabudnem.. raz znovu budem
počuť tvoj zvonivý smiech a nežné slovká ..
Si moje Slniečko..
Ľúbim Ťa
Tvoj .. Smejko :-( ...
P.S:
Toľko toho by som Ti ešte chcel povedať, zašepkať do uška... raz to spravím, sľubujem Ti to...
Maťo