Tento príbeh sa odohral, keď som sa nasťahoval do istého nemenovaného väčšieho mesta. Rodičia dostali skvelú ponuku na lepšie platené miesta a ja som chtiac-nechtiac musel ísť s nimi. Čakala ma veľká zmena v mojom krátkom 17ročnom živote. Musel som opustiť starú školu, priateľov a vlastne celý svoj doterajší život, ktorý som mal rád. Preto nie div, že som sa choval zle k rodičom, ktorí ma vytrhli z prostredia, ktoré mi vo všetkom vyhovovalo. A sťahovať sa o 200km ďalej znamenalo, že staré kontakty sa vážne porušia. Rodičia ma síce utešovali, že si rýchlo nájdem nových priateľov, ale ja som tomu neveril. Stále budem len prisťahovalec. A nič viac. Keď som nastúpil do novej školy, do novej triedy a uvidel nové tváre, nebolo mi všetko jedno. Zvieralo mi žalúdok a ja som sa cítil ako jediná živá bytosť svojho druhu. Ale mal som sympatického triedneho profesora. Jediné plus. Usmial sa na mňa, predstavil ma novým spolužiakom a posadil ma tam, kde bolo volné miesto. Sadol som si k jednému chalanovi s ryšavými vlasmi a nosom posiatym pehami. Nebol nesympatický, ale sedel tam nejaký smutný. Tešil som sa, že nemusím sedieť sám. Hneď po prvej hodine som sa s ním dal do reči. Zistil som, že sa volá Lukáš. To meno mi k tým vlasom nejako nesedelo. Ja som sa tiež predstavil a snažil sa nadviazať kontakt, aby som tu nebol taký osamotený. O chvíľu som zistil, prečo Lukáš sedel sám. Jeden z jeho spolužiakov, teraz už aj mojich, prišiel a lakťami sa oprel o našu lavicu. “Tak ty si Majo. Teší ma. Ja som Robo. Máš smolu, že ťa triedny posadil k tomuto. . však ryšavec? No povedz, páči sa ti nový spolusediaci? “ a dotyčný Robo sa začal rehotať piskľavým smiechom. Nechápal som. V tej chvíli mi vôbec nedošlo, čo vlastne v tej ironickej poznámke bolo. Lukáš na to nereagoval a začal sa pripravovať na ďalšiu hodinu. Pochopil som. Lukáš je tak trochu, alebo väčšiu trochu, outsider tejto triedy. Premýšľal som o slovách ktoré povedal Robo. Z myšlienok ma však vytrhol zvonček na hodinu. Celý deň som sledoval svojho spolusediaceho, ktorý nepovedal viac ako 4 slová dohromady. Stále zamyslene sedel, ale keď odpovedal na matematike, pochopil som, že je veľmi šikovný a skutočne mu to myslí. Možno aj preto bol Robovým tŕňom v oku. A nielen jeho. Keďže ja som v matike nebol žiadny výkvet, v celku sa mi hodilo mať sa s kým orientovať v svete čísel, v ktorom som ja bol len úbohý šašo a Lukáš tam bol prinajmenšom kráľ.
Keď si sadol aj s jednotkou z matiky na miesto, žiadna radosť, nič. Sedel, akoby sa nič nestalo, absolútne mimo. Pochválil som ho, že sa čudujem ako sa v tom niekto môže takto vyznať. Pozrel sa na mňa a sklonil hlavu. To bolo všetko. A sme tam kde sme boli. Keď som sa vrátil zo školy domov, stále mi behal po rozume Lukáš, tie jeho roztomilé pehy na nose a trochu strapaté vlasy s farbou ohňa. Bol výnimočný. To mi bolo jasné po prvom dni, čo sme spolu sedeli. Žiaden namyslený hlupák ako Robo a jemu podobní týpkovia, čo si robili z každého srandu. Bol proste iný a záhadne ma priťahoval, aj keď nebol najkrajší v triede. O tom aký som, som sa narozmýšlal už hodne. Vedel som, že sa mi páčia priam dokonalí chalani s bezchybnou tvárou a krásnym trochu vymakaným telom, ktoré akoby jemnučko polialo slnko svojou bronzovou krásou. . to bol môj ideál. . vždy keď som bol na kúpalisku a pozeral na takéto telá, začal som si vymýšľať fantázie a vždy to skončilo príliš tesnými plavkami. Tak som radšej skočil do vody a schladil hormóny. . zaujímalo ma, prečo teraz už hodinu, čo ležím v posteli, neuvažujem napríklad o Maťovi, vysokom blonďákovi, ktorý sedel v poslednej lavici. Vedel som, že v triede nie je jediná baba, ktorej by sa nepáčil. A napriek tomu ma viac zaujal tajomný ohnivovlasý sused. V triede obľúbený nebol, možno preto, že bol príliš inteligentný a ostatní mu závideli a možno preto, no pre niečo celkom iné. Na druhý deň ráno som sa zobudil s jasným plánom, čo sa mi zrodil v hlave - áno, získam si nového kamaráta, takého ako bol môj Peťo, ktorého som poznal od škôlky a ktorý je teraz doslova na míle ďaleko.
Boli sme si veľmi blízki a mne veľmi chýbal a často som o ňom uvažoval. Teraz som sa odhodlal, že poprosím svojho suseda aby mi pomohol so strašnou a pre mňa totálne nezvládnuteľnou látkou z matiky. Nemal som inú možnosť a s napätím som čakal, kým zazvoní na koniec poslednej hodiny. “Ty Lukáš, mám na teba jednu otázku, jednu takú, dajme tomu, prosbu. . “začal som opatrne, kým si Lukáš balil veci do tašky. . “ vôbec nerozumiem tomu divnému poslednému príkladu, som z toho zúfalý a viem, že sám si nepomôžem. Nemal by si pár minút čas? “ spýtal som sa a pozeral mu do zamyslenej tváre. Zložil tašku na zem a nadýchol sa. “V poriadku, mám čas, pomôžem ti. “ stručný ako vždy a jasný ako vždy. Bol som spokojný. Nenápadne, ako dvaja spiklenci, sme čakali, kým sa všetci vytratia z triedy domov. Lukáš stál pri okne a hral sa s muškátom, pozeral, čo sa deje vonku a ja som stál nenápadne, asi ako sánky v lete, pri dverách a čakal kým vypadne posledný kus z kolektívu tejto triedy. Víťazne som zabuchol dvere. A zavolal na Lukáša, ktorého to nijako nevyrušilo z rozjímania pri okne. Akoby ma nepočul, alebo chvíľkovo ohluchol. Prišiel som k nemu a chytil ho za rameno. “Tak Luki. Už odišli. “povedal som a usmial sa. A sám som sa vydesil, čo som povedal.
Že. . LUKI. . ? ? ! ! Tak nejako automaticky mi to vykĺzlo z úst. . zdalo sa mi, že si úplne nič nevšimol. Bez slova sa posadil a chytil môj zošit, pričom ho pozorne sledoval. Teda ten príklad zrejme. Ja som stál obďaleč a čakal, čo povie na môj výsledok. Usmial sa. Prvý raz som ho uvidel usmiať sa. Nachvíľu som si všimol biele zuby, ktorými stisol tie ružové a plné pery. . ani som si neuvedomil ako na neho zízam. . “Nie. . nie je to dobre. “povedal významne a bolo vidieť, že moje úsilie, môj výsledok, ho len pobavil. Nazlostilo ma to! čo sa smeje, môžem zato, že som taký dutý z matiky? ? “Zle? a kde je chyba? veď som to počítal tak, ako Fero pri tabuli. ten istý postup. Ja nechápem. . “
Povedal som priam plačlivo, dobre že som sa nerozplakal nad zlým výsledkom. Nikdy som matiku nebral tak vážne ako v tejto chvíli. “Pozri, ja chápem, že každý matiku ovládať nemusí a že je to pre neho španielska dedina. Ale Ferov príklad bol predsa iný. A vieš prečo? “začal mi vysvetľovať a to tak jasne, že ani neviem ako sa mu podarilo to, čo ešte žiadnemu matikárovi doposiaľ. Pochopil som podstatu príkladu, na ktorého riešenie by som sám nedospel ani o sto rokov. Potom sám vymyslel jeden príklad a kázal mi prísnym hlasom, aby som to vypočítal, že on zatiaľ zotrie tabulu. Poriadkumilovný. Ďalšie plus. Zahryzol som sa do riešenia a o chvíľu som bol hotový. Nechcel som ho sklamať tak som dúfal, že som nespanikáril a nepopísal tam hlúposti. Zavolal som na neho. Položil špongiu a naklonil sa nadomňa. Stál za mnou ako profesor za svojim žiakom. Svojim nahnutým telom sa dotýkal môjho a ja som pocítil zimomriavky na celom tele. Bolo mi príjemné cítiť, že je tak blízko a že sa ma dotýka, aj keď len tak nechtiac. Po chvíli sa mu zamračená tvár rozjasnila, ako nebo po búrke. “Áno správne! Máš to dobre a bez chyby! Vidíš, nie si žiadne drevo ako si sa ohodnotil predtým. Len treba chcieť. “usmial sa na mňa a vyzeral byť spokojný. Ako je možné že sa tak zmenil? teraz je to srdečný a usmievavý chalan a počas celého vyučka je zádumčivý a neprehovorí, iba ak pri tabuli. “Ďakujem. Máš to u mňa, Luki. . “ako starí priatelia a poznali sme sa len dva dni. Milé prekvapenie. žeby rodičia mali pravdu? V tej chvíli ma niečo napadlo.
„Počuj, keď si mi už tak pomohol, načo to odkladať. Niečo za niečo. Nešiel by si so mnou na zmrzku? aspoň mi to tu trochu ukážeš, ešte sa tu vôbec nevyznám. . “ Začal som nevinne a čakal ako ma teraz odbije, beztak som mu ubral dosť času.
„Tak na zmrzku vravíš? No dobre, môže byť. Ukážem ti jednu, ktorá je najlepšia v celom meste a asi aj na celom svete. “ Povedal nadšene a ja som vedel, že som vyhral. Odhodil predo mnou svoju pochmúrnu masku a stal sa z neho veľmi príjemný chalan. Nie neučaroval mi svojou bezchybnou krásou a dokonalým telom, ale tým, ako sa správa, aký je. A ja som cítil, že je to oveľa viac ako fyzická dokonalosť. Celkom zaujímavé zistenie v 17ke, nie?
Vykračovali sme spolu zo školy a aby reč nestála, začal som sa ho pýtať kam by chcel ísť po škole, a čo ho baví a tak. . Proste som mal chuť dozvedieť sa o ňom čím viac podrobností. Ešte včera som si myslel, že je to nejaká kockatá matematická hlava, čo nepozná žiadne žarty, a len lieta v tom svojom numero-nekonečnom svete.
A dnes ma úplne prekvapil, bol ako vymenený. žartoval a smial sa z profákov, komentoval ich šibnuté zvyklosti a nakoniec sme sa začali baviť o celkom inom svete ako je ten v škole. Hovoril mi, že tú nemá veľa priateľov a že jeho najlepším priateľom je jeho pes. Zrazu trochu zosmutnel a ja som pochopil, čo ho najviac ťaží. Samota. Poznám to. Poznám, odkedy som tu. Nováčik. Ale on nie je.
Tak prečo takýto skvelý chalan nemá priateľov? no prečo? z myšlienok a debaty nás pretrhol fakt, že sme sa blížili k tej fantastickej zmrzline o ktorej mi básnil Lukáš.
Povedal som nech si ide sadnúť a ja kúpim a prídem za ním. Sadli sme si na lavičku pod strom a kecali. Pýtal sa ma na to skadiaľ som a či tam to bolo lepšie a či mám nejakých kamarátov, alebo rodinu v tomto meste. Veru nie. Som tu totálne nový, nový v novom byte plnom samoty a pochmúrnych myšlienok. Jedine škola ma prináša k rovesníkom. Reči rodičov o práci ma skutočne nebavia, všetko som mu rozprával a on ma pozorne počúval, veľmi dobre mi to padlo. Ani som sa nenazdal a strávili sme spolu viac než dve hodiny. Čas občas neskutočne letí. Museli sme sa rozlúčiť.
Pozdravil som ho so slovami, že som rád, že som ho spoznal. Na to sa len usmial a povedal čarovné slovíčka. . “ja tiež. “
Dni plynuli a z nás dvoch sa stali najlepší priatelia. Trávili sme spolu veľa času až to došlo tak ďaleko, že sme sa začali stretávať aj cez víkendy. Uvedomil som si, že tento chalan je nielen inteligentný ale aj zábavný a stále viac ma niečím priťahoval. niečím. . skôr úplne všetkým. Bol som ako mucha letiaca za svetlom o polnoci. Ktorá pokojne položí aj život za trochu svetla.
Cítil som sa presne tak. A vedel som, že som s ním rád. Najradšej. On mi pomáhal s matikou a ja jemu s francúzštinou, ktorá mu bola cudzia. Darmo je, nikto nie je dokonalý. Tešil som sa, že aspoň v niečom mu môžem byť nápomocný. Učili sme sa spolu aj cez víkend. Najmä v nedeľu večer, keď mi obyčajne zavolal, alebo ja jemu, že potrebuje spoločnosť, lebo mu to samému nemyslí. V skutočnosti sme na učenie zabudli dosť rýchlo a začali sa venovať príjemnejším veciam-napríklad sme šli s jeho psom k rieke a viedli sme dlhé rozhovory, alebo sme len tak ležali v tráve a chytali slnečné lúče. Ako vtedy. . na ten deň nikdy nezabudnem. Ležali sme vedľa seba, Luki mal v ústach steblo trávy a ja som sa hral s malým zeleným pavúkom, ktorý mi pristál na bruchu. A zrazu, keď sme sa tak opájali ničnerobením a lenivením, spýtal sa ma, čo si myslím o pehách ako takých. čudná otázka. Ľahol som si na bok aby som dobre videl na to, na čo sa ma pýta. Zahľadel som sa mu na tvár, mal zažmúrené tie svoje veľké kukadlá a povedal som:“myslím, že ti pristanú. . “otvoril oči a hľadel na mňa. “Fakt? pristanú? to myslíš tak, že k mojim ryšavým vlasom idú, lebo je to genetika? “. . opýtal sa prekvapene. “Aká genetika. Nie proste ti vravím, že pehy ti pristanú. Proste patria na tvoj nos. “rozosmial sa. “Patria na môj nos. Fajn, milé.
A keby som ich nemal vyzeral by som ako albín? čo myslíš, som príliš bledý? “
Nechápal som čo tým všetkým sleduje. “Nie nie si príliš bledý, tak akurát. Keby si bol príliš bledý, asi by ti presvitali orgány. Ako tým malým rybkám, čo žijú v mori. “
Zafilozofoval som múdro. “Tak díky. Kým mi nepresvitajú orgány, je to v suchu. tak to myslíš? “zrazu nám to pripadalo ohromne vtipné. Nakoniec všetky naše „vážne“ debaty končili takto. Keď zase začal intenzívne žuť to steblo trávy, vytrhol som opatrne ďalšie a začal ním prechádzať po tom jeho roztomilom ňufáčiku, na ktorom sedelo zopár pieh, ktoré ho tak trápili. Zjavne sa mu to nepáčilo a začal steblo odháňať pričom sa stále nepozrel, na mňa, na pôvodcu steblového šteklenia. Všimol som si, že mu uberám slniečka, robil som mu tieň a jemu to bolo jedno aj keď sa dnes chcel, ako povedal „dočokoládova opáliť“ Mal príliš jemnú pokožku no neveril mi a nestrácal nádej. Stále ma bavilo behať po ňom s tou travinou a tak som prešiel na pery, na viečka a vrátil sa na bradu a potom som zišiel nižšie až na krk a steblo, keďže bolo zvedavé, zašlo aj pod tmavomodré tričko môjho spoluležiaceho.
Na to aby mohol odohnať tú otravnú travinu, musel by vyvinúť minimum úsilia a to sa mu rozhodne nechcelo. Nechal to tak. Zrazu som zatúžil po niečom úplne bláznivom v tej chvíli. Mal som chuť vidieť ako vyzerá bez trička a nenapadlo ma nič lepšie ako začať ho štekliť. Je neskutočne šteklivý to som ešte vtedy nevedel. začal sa smiať, prosiť, krútil sa ako had a ja som neprestával a neprestával. Bolo mi veľmi príjemné pozerať na neho, takého bezmocného, v mojej moci. Aby som mal lepší prístup ľahol som si tak, že on bol vlastne podomnou a ja nad ním a šteklil som ho naďalej. Ale teraz ma napadlo, zájsť prstami pod tričko a pohrať sa s tou pokožkou, cítiť ju v dlaniach. . veľmi ma to priťahovalo. . stále ma prosil aby som prestal, že urobí všetko, čo budem chcieť. . a tak som to využil, oprel som sa rukami do trávy a ľahol som si na neho, a to doslovne. Videl som na ňom prekvapenie, ale teraz sa už nijako nebránil. Zažmúril som oči a pobozkal ho. Bola to sekunda. Ležali sme v tráve, a boli sme tam sami. . pocítil som krásne mäkké pery a túžil som opäť sa ich dotknúť, bez slova. . načo slová? len by to pokazili. . nie, nech sa celý svet pozerá, nech sa všetci čudujú, ja to urobím znova. Odhodlal som sa v duchu a prstom som prešiel po jeho perách. Boli horúce, zdalo sa mi, že sa Lukáš trochu chveje. Nepovedal nič, neurobil nič proti. . bol som rád. . pobozkal som ho na líce, na nos, zrazu boli tie pehy tým najkrajším čo som kedy bozkával. Keď som potom znova prilepil svoje pery na jeho, objal ma rukami a ja som mal pocit, že to je to správne a najsprávnejšie a najkrajšie na svete. Pohladil som ho po tvári, bez jediného slova a celé naše úsilie spečatil ďalší bozk, no tentoraz Lukáš nebol len moja bezbranná obeť, objímal ma a prijal moje bozky a môj jazyk, ktorý sa zvedavo dobíjal do jeho trošku pootvorených úst. Medzi tie najkrajšie pery. . prvý raz som sa bozkával s chlapcom.
A prvý raz som si uvedomil, že to nie je len o fyzickom kontakte. . uvedomil som si, že keď ho bozkávam, bozkávam cez pery aj celú jeho dušu a naše duše splynú, chytia sa za ruky a bežia spolu po krásnej lúke, presne takej ako je tá, na ktorej ležíme.
Nechcelo sa mi prestávať, nikdy som nezažil príjemnejšie objatie ako toto. . ale zrazu som si uvedomil, že táto planéta nepatrí len nám dvom. . musel som sa od neho odlepiť, odísť z toho objatia a sadnúť si vedľa. . tak, že sa naše kolená dotýkali. On stále ležal, nepohol sa. . a ja som na neho pozeral a zrazu ho videl celkom inak ako pred hodinou, keď mi s ním bolo len príjemne. . uvedomil som si, aký je pre mňa dôležitý. . boli sme ticho a na rieku pri ktorej sme ležali sa začala blížiť tma. . bolo neskoro. . to čarovné puto, ktoré urobili naše spojené pery tu stále bolo. Medzi nami. .
„Majo. . Majko. . “zašepkal po chvíli Luki, povedal to tak smutno a tak krásne zároveň.
„Prepáč. . prepáč prosím, asi som to nemal. . “začal som potichu. . šepkali sme, aj keď tu nikto okrem nás dvoch nebol. “Nie. . nemal si. Lebo to bolo príliš pekné príliš. . pre tento svet. . vieš? “povedal. . “Mám ťa rád. . viem to odkedy si prišiel do našej triedy. “
Pokračoval ďalej. . to bolo najkrajšie vyznanie. . potom vstal a sadol si vedľa mňa.
Oprel sa o mňa hlavu si položil na moje plece. “Aj ja teba. “zašepkal som.
Bolo to príliš dlho. . dlho čo sme tam sedeli. Lukáš vstal ako prvý, chytil ma za ruku a povedal, že aj keď nerád to vraví, mali by sme ísť domov. Áno súhlasil som. . mali by sme. . šli sme vedľa seba a ani jeden nič nepovedal. . mal som chuť vziať ho do náručia a bozkávať pred celým svetom a kričať na plné hrdlo, že toto je bytosť, pre ktorú sa mi naozaj oplatí žiť. . nie neurobil som to. Odprevadil ma až k paneláku kde som býval. Tam som ho chytil za ruku, nech ma všetci vidia. Nevadí mi to! Do ucha som mu zašepkal, že sa teším na zajtra, keď ho znova uvidím a vlepil som mu pusu. Takú veľkú na líce. . pevne mi stisol ruku a usmial sa. Pouličná lampa osvetlila jeho tvár a jeho úsmev ktorým sa lúčil a s ktorým odchádzal. Celú noc som nemohol zaspať.
Stále som na neho myslel a pripomínal si svoj najkrajší deň, ktorý som dnes zažil a ľutoval som, že mal len 24hodín. .
Na druhý deň v škole sme sa na seba usmievali, spolužiaci mali určité poznámky, ale nám to bolo úplne jedno. Na konci vyučovania som ho čakal pred dverami školy. Za chvíľu pribehol a pošepkal mi: “pod so mnou“. V hlave sa mi to rozoznelo snáď 1000x. Teraz aj keby som mal akékoľvek iné povinnosti, viem dobre, že by som s ním šiel kamkoľvek by chcel. Ešte nikdy som nebol u neho doma. Povedal, že dnes jeho rodičia prídu neskoro, odišli s Lukášovým bráškom k starým rodičom a on sa tomu úspešne vyhol pod zámienkou, že zajtra má dôležitú písomku. Ale ale. . tak môj Einstein sa uchýlil ku klamstvám len aby mohol byť so mnou? Veľmi sa mi to páčilo.
Netušil som, ako to celé dopadne, ale v kútiku duše som veril, že to bude deň ešte o niečo viac-dalej ako to včera. . hneď ako odomkol dvere do bytu, uvidel som vkusne zariadený byt s nekonečným množstvom kvetov. vysvetlil mi, že kvety sú taká vášeň jeho mamy a že v tomto byte má každý nejakú vášeň a že od istého času aj on.
Tajomný a len môj. . mal som chuť hneď ako zabuchol dvere objať ho a bozkávať. .
Vlastne celý deň mnou lomcovala takáto túžba. . v škole sa to nedalo vydržať. Celé dlhé vyučovanie sme sa stále dotýkali, ovšem len tak „nenápadne a len tak náhodne“.
Také napätie viselo vo vzduchu a dnes. . dnes sa malo rozplynúť a premeniť na niečo krásne. Ponúkol mi niečo na zahryznutie a k tomu colu, ktorá skutočne dobre padla.
Obdivoval som ich pekne zariadený byt a taký poriadok, aký panoval aj v jeho izbe. . no to sa u chalana málokedy vidí. Navrhol som mu, že mu to nejako splatím, ak by sa mu chcelo tak pekne poupratovať aj moju izbu. tak mi povedal, že v poriadku, ak mu to začnem splácať hneď. . opatrný a predsa provokujúci. . dnes sme mali spolu prekonať určitú reťaz. Tú, ktorá nás stále držala v okovách detstva. . mali sme ju roztrhnúť a spolu vzlietnuť do výšin dospeláctva. . my. . so splácaním som začal okamžite. Zvalil som ho na posteľ a on sa začal smiať a povedal, že toto určite nemal v pláne! No určite! zase klame! Tak som ho „vyhrešil“ že sa učí klamať a to sa k jeho obrovskému IQ vôbec nehodí. . začal mi niečo vysvetľovať, ale nemal som chuť počúvať tie jeho šikovné výhovorky. Pusu som mu zalepil svojou pusou a bolo ticho. .
Len občas zavŕzgala posteľ na ktorej sme sa váľali. Rozosmial sa a povedal, že chutím ako cola. Tak som mu poďakoval, že ma neponúkol cesnakom. Vysvetlil, že vzhľadom na svoje bezpečie tak neurobil. S týmto chalanom bolo skvelé proste všetko.
Zrazu však sranda prestala, akoby pochytil všetku moju iniciatívu a skombinoval ju so svojou, povedal, že dnes budem ja v jeho moci a začal zo mňa strhávať tričko. Pritom ma stále bozkával a ja som bol v siedmom nebi. Ten jeho usmievavý pohľad a pehavý nos, musel som mu ho pobozkať. Začal sa trápiť so zipsom mojich džínsov. „No ale toto! ! momentík Lukino, toto čo má byť? “začal som sa smiať a držal som si džínsy na páse, aby som mu nič neuľahčil.“ Čo by to bolo? mám pocit, že je tu teplo a nechcem aby si sa nejako prehrial.“ Múdro vysvetľoval, ale stále sa trápil s rozopnutými džínsami, ktoré som si pevne držal na páse. Začal som kričať: “Pomooc tento chlap ma chce, no čo ja viem, niečo chce, aby som sa neprehrial, “bľabotal som a pomaly a isto sa podvoľoval tomu, čo chcel on. Podarilo sa mu zbaviť ma trička, džínsov a ja som tam ležal pred ním skoro celkom „bez ničoho“. Vrhol som sa na neho s tou istou chuťou, ktorá ma pochytila včera, keď sme ležali v tráve. Chcel som vidieť ako vyzerá telo 17ročného chalana, ale telo, ktoré nepatrí mne. Nikdy som iné nevidel nahé a takto zblízka. Pre istotu som ho začal štekliť aby ma nezačal poučovať, lebo to vedel veľmi dobre a na druhej strane, čím múdrejšie hovoril, tým viac ma to vzrušovalo. A to som teraz nechcel, chcel som postupovať nekonečne pomaly, ale to nešlo, hormóny si proste pýtali svoje, vyslobodil som ho z trička aj z krátkych kapsáčov a naše veci sa už váľali vedľa postele. Bolo nesmierne vzrušujúce ležať na sebe, bozkávať sa a pritom som cítil krivky jeho tela. Má naozaj krásne bradavky. A veľmi citlivé. Keď som sa s nimi začal zaoberať začal vzdychať a to tak, že mi to razom spôsobilo „problémy v južnej oblasti“, ktorá sa stávala tesnou.
Rozhodol som sa, že jeho uvidím nahého ako prvý a nie naopak! Pomaly som mu sťahoval boxerky, beztak dávno tesné tomu, čo skrývali. Už sa vôbec nebránil. Všetky poučky aj vysvetlenia a rady nechal niekde za sebou a úplne sa odovzdal do mojich rúk. Po centimetri som odhaľoval jeho pokožku a každý odhalený kúsok som bozkal. A vedel som dobre, čo to s ním robí. Čakal som, že keď ho uvidím úplne nahého, privítajú ma červené chĺpky a chcel som ich vidieť. Namiesto tomu som uvidel celkom vyholenú pokožku. napriek všetkému som sa ho opýtal kam „to“ podel.
Usmial sa podotkol, že je leto a každá jeho telesná časť, či orgán. Nech reční, dlho nebude, pomyslel som si a na tvári mi to vylúdilo úsmev. Jeho vták bol skutočne úžasný. Aj napriek tomu, že je leto a chĺpky nie sú tam kde majú byť, aj napriek tomu sa mi zapáčil a ja som neodolal, Stále niečo rečnil, ale už asi ani sám nevedel čo, nastalo ticho a vydal zo seba len hlboký vzdych, moje pery sa práve vtedy dotkli jeho krásy. Pohladil som ho a potreboval sa ho dotykať tak veľmi ako som k životu potreboval kyslík. “neprestávaj.. “ zašepkal, ale ja som prestal. Rád som mu robil napriek v takýchto chvíľach. Dotýkal som sa jeho stehien z vnútornej strany, jemné chĺpky, ktoré svietili na svetlej pokožke, jazykom som postupoval stále nižšie, ale stále som nemohol odtrhnúť pohľad od niečoho, čo sa osamotene a nechlpato! týčilo v strede jeho tela. Keď som sa ho dotýkal, láskal ho perami, konečne som nabral odvahu okúsiť, aké to je mať v puse vtáka, dokonalý pocit, strašne ma to vzrušilo a o ňom ani nehovorím. Nedokázal som prestať aj keď som chcel. Nakoniec mi sám/a dalo mu to riadnu námahu/odtrhol hlavu zo svojho lona a zašepkal, že aj on chce! No čo asi tak chce. . som uvažoval a uvažoval, až som zacítil jeho horúci jazyk tam kde som sa zatiaľ dotýkal len sám. Nehral sa s mojim spodným prádlom tak ako ja. Jedným ťahom bolo dole a jedným ťahom bola moja mužnosť v jeho ústach. Mal som taký nejaký divný pocit, že niesom jeho prvý. Pripadal mi neskutočne rýchly a skúsený. No vyhodil som také myšlienky a sústredil sa na to, čo robí. . a všetko čo robil bolo viac než úžasné. Už mi chýbal ten pocit a jeho chuť. Preplietli sme sa ako dva hadi a zrazu sme mali obidvaja to čo sme chceli. Urobili sme sa skoro naraz, on o stotinku skôr. A ja som mal úplne všetko na svojom brušku! ! Labužnícky to po mne roztieral a ochutnával, pochvaľoval. Nabral trochu stavy do dlane a začal mi tým potierať, už trochu „unavený“ penis. Okamžite ma to vzpružilo natoľko, že som mal pocit, akoby ma to len teraz prvý raz vzrušilo. U neho to ale nebolo vôbec lepšie.
Chytil naše dve potešenia do dlane a začal jemne masírovať, som si myslel že sa zbláznim. A nakoniec ma ovalil otázkou, alebo skôr drzou požiadavkou.“ Chcel by som ta. . no vieš. . úplne“. Trochu mi trvalo kým mi zaplo, ako „úplne“ ma chce. Predsa len mozog bol mimo hodnú chvíľu, rozmýšľal celkom iný orgán.
Dlaňou mi rozstrapatil moje havranie vlásky a vlepil mi pusu. No keby nebol tak sladký, ako bol, neviem či by som pristal na to, čo chcel urobiť. On neváhal a zobral moju poddajnosť ako výzvu. Rozhodol sa, že dnes ma bude mat celého. Z nočného stolíka vytiahol nejaký voňavý olej a povedal, že nech si ľahnem na bruško, že mi urobí masáž. Obkročmo si na mňa sadol, ja som sa úplne uvolnil. Začal mi roztierať tú zázračnú vec po chrbte a skutočne to bolo krásne. Bol taký jemný a keď sa dostal v masáži na môj maličký zadoček/teda jemu sa to tak zdalo, lebo to samozrejme komentoval/pokračoval ešte krajšie. Olejom zachádzal na každý centimeter mojej pokožky. No veru nechýbalo mi zase veľa, zrazu som zacítil niečo, trochu nepríjemné, alebo skôr prekvapivé. Prstom objavoval moju „štrbinku“ a išlo mu to viac než krásne. Musel som zamumlať aby prestal a začal som šmátrať po svojom krásavcovi s cieľom okamžite ho zbaviť toľkého tlaku. Chytil mi obidve ruky a dal ich za chrbát. Pohrozil, že mi ich zviaže ak budem neposlušný! Táto hra sa mi páčila, som povedal, že nech robí čo chce, ale hlavne rýchlo! Chvíľu pokračoval v začatej hre a o chvíľu som zacítil ako mi rozťahuje nohy a snaží sa vniknúť do mňa svojim, ozaj nie najmenším vtákom. Snažil sa byť veľmi opatrný, pritom ma stále hladil prstami po chrbte a nižšie, kam len dočiahol a tvrdo šiel za svojim cieľom. . úspešne, unavený mi zašepkal, že má to čo chcel a začal pomaličky a potom stále rýchlejšie robiť tie príjemné pohyby. Darmo že som sa nedotýkal svojho vtáka, keď do mňa tlačil, trel som sa ním o posteľ, tak či tak, urobil som sa ako prvý a taký orgazmus som dovtedy nezažil. Akoby sa pocity spojili, vzrušenie z môjho penisu a energia ktorú som mal v sebe zase z neho ako na povel, keď videl ako vzdychám a čo robím, zrejme mu to pôsobilo krásne pocity, “tam vo vnútri“ a urobil sa do mňa. Keď som to cítil bolo to ako balzam na moje vysilené telo. Cítil som sa ako niekde „mimo“ po užití nejakej povzbudivej látky.
Ležali sme v posteli a zase boli ticho -neskutočné. Objal som ho a pritlačil sa k nemu s otázkou: “Počuj zlato, ty si isto nebol panic, však? “usmial sa a povedal, že mám pravdu. Ale že ešte nikdy to nerobil „tak ozajstne“, len použil pery. . no chápem. .
Nevadilo mi to, príliš pekná skúsenosť a krásne milovanie. . povedal som, že ho ľúbim a potrebujem. A tak sa ma spýtal ako aj vtedy, čo si myslím o pehách. Na to som mu povedal, že poznám jedného chlapca, ktorý má pehavý ňufáčik a ktorého milujem najviac na svete. . konečne bol spokojný. . zrazu nepotreboval nič komentovať, zrazu mu stačilo, že som zaspal na jeho brúšku..