Kráčal som mestom,
obchádzal mláky,
nad hlavou lietali mi
čierne straky.
Pohľady ľudí
prepichovali mi hruď,
spamätaj sa človek
a trocha šťastný buď!
Kráčal som stále,
hnevajúc sa na seba,
nenávidiac svet,
že nemôžem mať - teba.
Keď neskôr konečne
rozum začal vládnuť,
stačilo mi priateľstvo,
ved len to si smel ponúknuť.
Ty však si zlomil ma,
pohárik ti silu dal,
s „úprimnou“ nehou si
objímal, bozkával.
Najkrajšia chvíľa čo kedy zažil som,
vystúpila z mojich snov.
Prosil som v duši, nech neskončí sa
dva milióny rokov.
Zrazu vyšlo slnko
a ja som sa smial.
Všetko sa zdalo krásne,
keď o nás som premýšľal.
No neprešiel ani deň
a na oblohe opäť zjavili sa mraky,
úsmev vytratil sa z tváre
a znova obchádzal som mláky.
To nie ty si mi svoje pery dal,
to nie ty si tam vtedy so mnou stál.
Ja opojený som bol túžbou po tebe,
ty iba alkoholom, načo sa klameme.
Aj napriek všetkému, to bolo
to najkrajšie, čo som kedy zažil.
I keď ešte dlho budem počuť šepot šípu,
čo do srdca si mi vrazil.
Dal som ti lásku,
so slovom prepáč si mi ju vrátil.
Odpúšťam ti úprimne,
i keď si ma ranil.