Bol raz jeden človek. Vybral si svoju cestu životom, ktorá však nebola jeho životnou cestou, tou cestou, po ktorej tak túžil. Nebol už najmladší, a preto sa pozeral na život okolo seba s primeranou dávkou skepsy a rezignácie. Jeho dni síce často prinášali niečo pekné, niečo, čo vždy spestrilo šedú každodennosť, ale plynuli akosi neutrálne, bez výraznejšej príchute. Nebol si toho vedomý, veď mu vlastne nič nechýbalo. Myšlienky na lásku už dávnejšie, s nevysloveným súhlasom, odložil bokom, na miesto v duši, kam si nepozýval návštevy. Veď tá "láska", ktorú poznal len vo svojej fantázii, ho vždy iba nešikovne hnala na miesta, kde mu ju nemal kto vrátiť a on musel napokon aj tak odísť. Nevyznal sa v citoch, ale vedel, že cit, ktorý nie je opätovaný, vždy bolí, a preto sa chránil tým, že od ľudí všeobecne veľa neočakával. V jeho živote sa zrazu objavil druhý človek. Človek, ktorý mu nezištne ponúkol to najcennejšie, čo mohol. Kúsok miesta v jeho srdci. Tento človek v ňom spustil zvláštny proces. Dialóg medzi srdcom, čo postupne začínalo biť novým, krásnym rytmom a hlavou, ktorá chcela srdce ochrániť od možného sklamania. Srdce a hlava si časom prestali argumentovať a zhodli sa, že tento rastúci cit nie je nebezpečný.
Boli raz dvaja ľudia. Všetky pochyby a obavy prvého človeka sa rozpustili v hravom svete toho druhého. V jeho očiach našiel svoj malý domov. Najhrejivejší pocit, aký kedy zažil, ktorý si nosil všade so sebou. Uvedomil si, že keď cíti jeho blízkosť, tak už nemá žiadne ďalšie priania. Stačilo mu len počuť jeho písmenká a všetky jeho krásne myšlienky. Áno, počul tie písmenká, ktoré od neho dostával, počul ako si ich druhý potichu hovoril, keď ich písal. Nebránil sa už tempu, ktorým sa ich spojenie vytváralo, lebo nič v jeho živote nebolo tak prirodzené ako toto. Cítil akýsi vzácny potenciál na to, aby sa ich svety mohli vzájomne dopĺňať. Už nemal pochýb, že k nemu niečo cíti. Dni ubiehali, komunikácia nechabla, ale začalo ho pobolievať, že nemá možnosť toho druhého objať a cítiť ho pri sebe, keď to tak veľmi potreboval. Snažil sa to naznačiť, prehĺtal svoje myšlienky a popieral svoju potrebu byť s ním častejšie, lebo sloboda toho druhého bola preňho posvätná. Všetko ale scelovala istota, ktorou ho vždy ten druhý človek upokojil. Teraz si už uvedomoval aj to, že celkom odhalil svoju dušu v dôvere, ktorú cítil a ten druhý má jeho srdce vo svojich rukách. Nemal z toho ale strach. No zrazu nastala zmena. Prvý človek videl, že niečo nie je v poriadku. Nepripustil si ale myšlienku, že by sa v srdci toho druhého niečo obrátilo. Druhý človek mu vtedy dal jednoznačne a nezameniteľne najavo, že už k nemu necíti to, čo pred tým. Je to preč. Nemá mu už čo povedať. Nie sú potrebné ďalšie slová, všetko už bolo povedané. To, že ho má označeného v priateľoch, je len "klišé"...
Bol raz jeden človek. Nevedel si vysvetliť, čo sa zrazu stalo a prečo sa to stalo. Nevedel, čo si má myslieť. Po tom najskutočnejšom ľudskom teple, ktoré tu ešte včera bolo, dnes už ostal iba prázdny priestor. Cítil sa ako keby zomrel. Cítil sa akoby na etapy zomieral. Myslel si, že teraz mu pomôže, ak si bude za každú cenu držať akúsi dôstojnosť, ale stratil sa v tom, čo je vlastne v jeho situácii dôstojné a čo nie. Nemohol sa obviňovať za svoju priazeň a čakať, že niečo vyargumentuje svojmu srdcu. Aj tak sa snažil odpútať svoju pozornosť ako len vedel. Túžil ho vymazať. Skúšal všetko. Smiech, slzy, predstierať v sebe nenávisť či apatiu, ale nič nefungovalo. Mal ho príliš hlboko v duši. Lásku si človek zo srdca nevytrhne, to nie je boľavý zub! Nenávidel, ako ho nemohol zo seba vysekať a v ničom nevedel utopiť túžbu po ňom. Vo vzduchu ostala visieť bolestivá chuť toho, čo bolo kedysi krásne a jemu teraz zostávala povinnosť zabíjať to najlepšie, čo kedy mal a cítil. Tak veľmi sa snažil bojovať sám so sebou. Ani najsilnejší smiech neodtlačil ten balvan ležiaci niekde uprostred jeho hrude. Ľudia ho mohli zabávať aj celý deň, ale posledný človek, na ktorého si večer spomenul, bol znova len on. Čas plynul a tupý tlak v jeho srdci sa zmenil na nový životný pocit. Už ani nevedel, čo by mu mal povedať, ak by mal príležitosť. Nevedel nájsť vetu, ktorá by všetko v plnej miere vystihla a zároveň by sa skladala z viac ako dvoch slov. No napriek tomu túžil po tom, vidieť znova jeho slová, ktoré mu vtedy dali tak neskutočne veľa. No vedel, že čaká zbytočne. Mal po krk lacných tipov ako hrať človeka, ktorému nevadí, že tá náklonnosť, ktorá v ňom vyrástla, sa už nemá od koho odraziť. Bol už vyčerpaný z toho, ako strašne sa musel premáhať, aby sa ovládal a nenávidel fakt, že mu už nesmie povedať vôbec nič, že tam, kde bolo to krásne hrejivé teplo, je zrazu ľadové ostrie. Z jeho krásnej tváre mu mu bolo do plaču. Chcelo sa mu až kričať od všetkého toho nahromadeného tlaku v sebe. Túžil mu povedať ako veľmi mu chýba a ako sa mu o ňom sníva, no vedel, že nemôže. Napriek tomu, že sa v ňom úplne nevyznal, pod tými nánosmi jeho všetkých ľudských vlastností, zvykov, pochýb a obáv videl stále tú istú, známu dušu, ktorú akoby vždy poznal. Dokázal byť dlho silný a trpezlivý v snahe zachovať aspoň kúsok toho pekného, lenže tu už viac kombinácii alebo záchranných kompromisov nenašiel. A aj keď z duše nenávidel nečinnosť a bezmocnosť zmeniť všetky veci okolo seba, nemohol spraviť viac. Zostalo mu len zlomené srdce, ale tiež nádej, prekrížené prsty, že raz bude v poriadku a možno aj šťastný. Tak, ako druhý človek.