Mesto. Velke mesto s mnoho ulicami mnohymi ludmi. Kracam tymto mestom uz od mala. Stretavam ludi. Casto prejdu okolo mna a ani si ma nevsimnu. Niektori sa pristavia a stanu sa mojimi priatelmi, ludmi koli ktorym som ochotny polozit zivot.
Chcel som byt priatelom pre kazdeho kto pojde okolo. Veril som ludom a vzdy som sa im snazil pomoct.
Kracam a vo vykladoch vidim svoje sny, ako cakaju kym si ich splnim. Kym si pre ne pridem. Ulice su krasne, slnko svieti. Obcas prsi, ale vzdy to casom prejde. Sem tam sa prezenie nejaka burka, no aj ju vzdy ustojim, a vzdy opat vyjde slnko.
Kracal som tymto mestom, tymito ulicami. Az jedneho dna som stretol muza... chlapca. Chlapca ktoremu som dal svoje srdce. Podal som mu svoje bijuce srdce na dlani. Patrilo len jemu a nikomu inemu. No on si toho nedokazal vazit. Nevedomky moje srdce stlacal v dlani. Az jedneho dna. Pustil moje srdce na zem. Na zem do prachu bolesti a utrpenia. Sam si neuvedomil co urobil. Bolo uz priliz neskoro. Odisiel s niekym s kym si myslel ze bude stastny. Podlomili sa mi kolena. Spadol som na zem a dival sa ako moje srdce prestava bit. Par krat sa ten ktory moje srdce upustil vratil a zdvyhol moje srdce. Oprasil ho a povedal, ze uz ho neupusti. Veril som mu, a dovolil som samemu sebe si ho znovu zobrat. No on ho opat upustil na zem. Nevedel sa rozhodnut koho srdce chce. Vzdy ked sa sklamal tak sa vratil kumne, aby sa znovu dala dokopy. A ja som padal a vstaval, znovu a znovu.
Slnko uz davno nesvietilo. schovavalo sa za mrakmi. Dazd neustaval.
Dazd aky som nikdy predtym nezazil.
Uz som nedokazal znovu vstat. Uz som nedokazal znovu dat niekomu moje srdce.
Tomu, kto mi tak ublizil, tomu, co som dal svoje srdce, tolko krat som povedal nech odide. Nech odide z mojej ulice. Z mojho zivota. Bolo to to najtazsie rozhodnutie, co som v zivote urobil. Odiel a ja som sa uz nedokazal postavit.
Lezal som na ulici doranany v kaluzi vlastnej krvi. Ostatni ludia ktorych som nazyval svojimi priatelmi odomna odisli. Sli prec, lebo nechceli zmoknut. Neboli ochotni zmoknut koli mne. Hoci ja som koli nim zmokol vela krat, vzdy ked som im pomahal. Ostal som sam uprostred ulice. Uz to nebola ta stara znama ulica. Slnko uz nesvietilo. Ludia uz nesli okolo mna. Kedysi plne ziariace vyklady, boli porozbijane, prazdne, vykradnute... Moje sny boli prec.
Prec aj so vsetkym pre co som kedy zil a bojoval...
Lezal som na ULICI STRATENYCH SNOV.....
Dlho som cakal ze niekto pride. Pride a pomoze mi vstat zo zeme. Oprasi ma a povie mi ze vsetko bude dobre.
Plynuli dni, tyzdne, mesiace. No nikto neprisiel...
Za ten cas som pochopil, ze nikdy nikto nepride. Ze sa musim postavit sam. Rany ktore som po sebe mal, sa este stale nezahojili. Boli priliz hlboke.
Pozbieral som vsetku silu, odvahu a postavil som sa. Citil som ako ma nieco taha k zemi. Citil som, ze som na to sam. No sam sebe som nedovolil opat spadnut. Kolena sa mi triasli od tarchy. Prinutil som, seba sameho... VYKROCIT. Prinutil som sameho seba, odist z ULICE STRATENYCH SNOV.
Ako som kracal, videl som vsetky tie prazdne vyklady, kde predtym boli moje sny. Teraz boli fuc.
Podarilo sa mi dostat az na koniec tejto ulice. Uz som bol priliz daleko na to, aby som sa vratil. Priliz som sa snazil na to aby som to vzdal. Vo chvíli, ako som z tejto ulice vysiel, z poza temnych mrakov zacali presvytat slabe luce slnka. Citil som ze som vyhral. Vyhral sam nad sebou. Vtedy som tam sam sebe prisahal, ze uz sa nikdy, nikdy nevratim na Ulicu stratenych snov.
Teraz kracam. Kracam svojim mestom. Kracam co najdalej od miesta kde som tak dlho trpel. Obcas zabludim a niekde v dialke zahliadnem tu ulicu. Ale vzdy sa otocim a idem opacnym smerom. Uz sa tam nikdy v zivote nechcem vratit... Casto stretavam ludi ktory tak ako ja kedysi lezia doranany na ulici. Neklamem im ze nieco bude dobre, neklamem ze zivot je dobry. Poviem im jedine a to, ze ziadny hrdina nepride. Ze oni sami sa musia postavit.
Tak ako ja. Niektori ma za to nenavidia. No casom pochopia ze ja som bol ten co im skutocne pomohol.
Zivot je taky aky si ho urobime. Nase mesto je take ake ho chceme mat.
Zalezi len na nas a na nasom odhodlani.
Clovek, nikdy nesmie dovolit aby mu ludia zobrali jeho sny.... Je to horsie ako sama smrt.
Najtazsie pre cloveka je naucit sa zit sam so sebou. Ked to dokaze, potom dokaze cokolvek v co bude verit....