Zablúdiš
na cestičkách
svojej dlane.
Vyber sa rovno,
potom doprava.
Asi to tušíš,
čosi sa stane –
niekto sa stráca,
niekto zostáva
a všetky cesty
vedú rovno
do noci.
Zhasnime svetlo,
aby bolo vidno,
veď pod lampou
sa skrýva
najčernejšia tma.
Z bludiska duše
už nevráti sa nikto,
lebo ja nemám teba,
ale ty máš mňa.
RÁNO
Slnko
na oblohe
pozobalo všetky
hviezdy
a budík
ukazuje
štvrť na dnes.
Stoličky
sa ešte ospanlivo
túlia k stolu,
keď im
na raňajky varím
čierny čaj.
Záclona
mi v prievane
zamáva na rozlúčku
a ja odchádzam
do ďalšieho dňa
(bez teba).
* * *
BABIE LETO
Leto si po vetre
rozčesalo vlasy
a unavené si sadlo
na priedomie.
Do lona sa mu stúlila
veľká ryšavá mačka.
Leto ju zamyslene
škrabkalo za ušami
a mačka ticho priadla.
Potom sa leto zadívalo
na strom.
Od hanby sa na ňom
červenali jablká.
Nahé ako ty,
keď si pri mne večer ležal.
Okolo domu
už obchádza jeseň.
Leto si vzdychlo
a išlo do kuchyne
postaviť na čaj,
pretože zima
bude asi tuhá.
* * *
JESENNÁ
Vo vrecku
mám dva gaštany.
Nosím ich v páre,
pretože čakám,
že tam raz na jar
nájdem strom.
NOVEMBROVÁ
Mráz spálil kvety
a sviečky prsty deťom.
Do korún stromov
sadá podvečer.
Kamenný anjel
z výšky hľadí
na mňa nemo,
keď na pomníkoch
hľadám
svoje meno.
Zatiaľ sa však
všetky tvária,
že ma nepoznajú.
Len kríže
rozťahujú svoju náruč
do diaľky
a hroby v noci
žiaria ako majáky.
JANUÁR
Je smutno
ako po Vianociach,
keď rybie kostry
vianočných stromčekov
lemujú chodníky
a sneh už nie je
modrý.
Je smutno
ako po Vianociach,
keď z betlehemu
odišli domov
aj posledné ovečky
a len prskavky
pripomínajú želania,
ktoré zajtra
zabudneme.
Je smutno
ako keď...
POHĽAD Z OKNA
Čierna mačka kráča
po zmrznutej tráve,
vysoko dvíha labky,
lebo ju páli...
Vzal som do ruky
tvoju fotku.
Si na nej smutný.
Alebo len zamyslený?
Pozeráš sa
niekam ďaleko.
Niekam,
kam nedovidím.
Položím ju teda späť
a aspoň poutieram prach
na poličke okolo nej.
FEBRUÁROVÉ SNEŽNENIE
Každou vločkou
vyzliekam sa
do biela.
Dnešný deň
je skoro ako
nedeľa –
čas si plynie
pokojne a ospalo.
Zo stôp v snehu
čítam,
čo ma čakalo.
Svet sa líči
bielym púdrom
ako mím.
Do dlaní
mi padá osud.
Roztápa sa
a ja s ním.
GETSEMANSKÁ ZÁHRADA
Som podbeľ, vravím,
Sedmikrások,
si moja
Getsemanská záhrada.
Raz som ti dokonca chcel
na okraj zošita
napísať:
voniaš.
No nenašiel som
dosť odvahy.
Som podbeľ
a ako taký
nemám ceny.
Som podbeľ
jarou pobláznený.
Som podbeľ,
ale ty si púpava.
Snáď mi to všetko
iba takto pripadá:
som podbeľ
a ty moja
getsemanská záhada.
MÁJOVÁ
Pred mojim domom
odkvitli čerešne.
Lupene biele
ako nevestine slzy
skĺzli na chodník
a bol máj.
A Boh videl,
že je to dobré...
Leto už stálo
kdesi za rohom,
s očami plnými
margariet,
neistými ako
ľúbi-neľúbi.
A bolo svetlo,
ktoré sa skrylo
do orgovánového kríka
a voňalo
ako staré
víno.
A bol máj
a Boh pochopil,
že je to dobré...
VČERA
Dnes mi srdce tlčie
ako starodávne krosná
tak-tak,
tak ako keď babka
tkala koberce.
Zajtra ti znesiem
z povaly drevenú truhlicu.
Sfúknem z nej prach,
zmetiem pavučiny
a vyberiem modré z neba.
Potom ti odhrniem
vlasy z čela.
Ty si dáš na hlavu
dedkov klobúk
a schováš si
pod neho kukučku.
Oznámi nám,
koľko času
máme
do konca.
LETO
Leto je vtedy,
keď si vyzujem topánky
a bosými nohami
objímem zem.
Keď ticho závidím muchám,
že sa ťa môžu
beztrestne dotknúť.
Keď mi zrelé jahody
zakrvavia
biele tričko.
Leto je vtedy,
keď dúfam,
že si sa spolu s lastovičkami
vrátil
zo zimných krajín.
AUGUSTOVÁ
Blýska sa.
Na tmavej oblohe
zostávajú jazvy
ako po noži.
Pán hlavný,
ešte tri pivá
a povedzte
tým mladým v rohu,
aby už nehádzali mince
do džuboxu.
Ten hluk
nám ide na nervy...
Búrka
sa končí
a pomedzi mraky
občas preblesknú
zlaté zuby
hviezd.
SEPTEMBROVÝ DEŇ
V dedine,
kde matky ešte stále
romanticky bijú
svoje deti
vŕbovými prútikmi,
si do trávy
zapisuješ
svoju bosonohú báseň
a osy
neodbytné
ako myšlienky
sa zlietajú
na tvoje slová.
Starý kamenár
kdesi na záhrade
vytesáva do mramoru
obraz svojich rúk.
A ty
v odchádzajúcom dni
stojíš pod krížom,
a pomaly
splývaš
s oblohou.
OKTÓBER
Pod stromom
sa čierno-oranžový motýľ
kŕmi šťavou
rozpučených sliviek
a potom si
na plechovej stene
záhradného domčeka
hľadá úkryt
pred zimou.
Na strome sa orechy
omámené
vôňou tlejúceho lístia
vyzliekajú donaha
a tvrdohlavo sa vrhajú
do náručia zeme.
Nad stromom
krúži kŕdeľ holubov.
Svišťaním krídel
krájajú jesenný vzduch
ako mama
jablkový koláč.
NOVEMBER
Rosnička v telke
hlási krutú zimu.
Vraj bude storočná.
Aj ja sa cítim na sto...
Sto rokov.
Sto krokov.
Sto kilometrov
od domu.
Sto úderov
na múr.
Ako keď sme sa hrali
na skrývačku
a potom sme zakričali,
že predo mnou,
za mnou sa nehrá.
Teraz tiež hľadáme
len tých,
ktorí sa skrývajú
ďaleko.
VIANOCE
Stmieva sa...
Nebo má farbu
Makovú.
Na zem sa z neho sype
nežné páperie.
Je biele
ako prázdne taniere,
čo večer kladiem na stôl.
Prvý je pre mňa,
aby mi v roku vyšli
všetky dobré úmysly.
Druhý je pre tých,
čo kdesi blúdia
a ešte ku mne neprišli.
A tretí?
Keď na stôl kladiem tretí,
plamienok sviečky
začne do tmy šepkať
tichú modlitbu.
Tretí je pre tých,
ktorí ku mne
už nikdy neprídu
Trojkráľová
Prekvapené jazero
zamrzlo s otvorenými ústami,
do ktorých, ako do čerstvej rany,
sypem soľ.
Kriedou
ti na veraje dverí napíšem:
Mám Ťa Rád
a ešte tento rok,
len preto,
aby si nezabudol.
FEBRUÁR
Dnes ráno
na mňa
zo zrkadla
žmurkol
vlas.
Sivý
ako námraza
na lipe
pri mojom okne.
Začal som počítať:
marec, apríl, máj...
V júni
lipa rozkvitne.
A možno sa
roztopia
aj moje vlasy.
Vzduch je ostrý
ako slovo
marec.
Vonku občas ešte nasneží,
no konáre stromov
sú už ťarchavé
budúcou jarou.
Celú sobotu
mi na anténe sedel
žlto-šedý vtáčik
a tváril sa,
akoby sa chcel dostať
do vysielania.
V televízii však išli
iba správy
o autonehodách,
revolúciách
a konci sveta.
Možno preto
večer odletel
a nepovedal ani
dobrú noc.
CESTA
Tunelom na trati
Bratislava – Košice
a späť
som sa prepadol
do aprílového sveta,
kde ma bláznivý klobučník
v jedálenskom vozni
stále núka zeleným čajom
a ja mu zbytočne vysvetľujem,
že nie som Alica,
a nemám rád zrkadlá.
Napokon si dám
aspoň kávu,
v ktorej si ako kockový cukor
rozpúšťam
tvoj úsmev.
MÁJ
Sakury na mojej ulici
vyzerajú ako obrovské
kornúty s ružovou zmrzlinou
a topole pri rieke
mi svojim kolísaním
pripomínajú tvoju
chôdzu.
Dnes mám akúsi
snivú náladu.
Ľahnem si preto
do peria púpav
(tohto roku
odkvitli akosi skoro),
pohnem ruky,
ako keď v snehu
robím anjela,
a biele padáčiky
vynesú
moje myšlienky
rovno do neba.
JÚN
Dážď na mláky
kreslí prstene.
Holuby si ich navliekajú
na nôžky
a potom
s ratolesťou v zobáku
(ako so svadobnou kyticou)
si prídu sadnúť
na moje okno
čakajúc,
kedy dúha
postaví most
do krajiny,
kde nikto
do holubov nestrieľa.
Mám rád
modrú vôňu
dažďa
a lipy,
čiernej bazy
a peterkľúčov
a ešte teba.
JÚL
Buď pozdravené, leto,
bosými nohami
dopadajúcimi na dlažbu miest,
rannou rosou
navlečenou na nitky pavučín,
úsmevom chlapca,
ktorý sa opaľuje na lavičke v parku,
pomalým krúžením bocianov,
uspávajúcou vôňou
pokosených trávnikov
a vlhkým dotykom
rúk milencov.
Buď pozdravené, leto,
ktoré prichádzaš
a bozkávaš ma
na čelo,
aby som bol
opäť
o leto starší.
AUGUST
Hrdzavá červeň
nákladných vagónov,
zadrôtované nebo,
na ktoré si sadajú
len sivé holuby.
V rohu čakárne spí
starý bezdomovec,
ktorý stráži koľajnice,
aby sa nikdy nestretli.
Vlaky,
občas sa tu zastavia,
iné len prebehnú,
ani sa neobzrú.
A napokon
ľudia
čakajúci, mávajúci,
prichádzajúci, odchádzajúci,
lúčiaci sa, bozkávajúci
a niektorí
tu len tak stoja.
SEPTEMBER
Leto je samodruhé.
Prechádza sa po meste.
Občas sa zastaví
a obzrie si
svoj odraz
vo výklade.
Spokojne sa usmeje.
V električke
mu ktosi uvoľní
miesto na sedenie.
Leto sa poďakuje.
Vystúpi
až na konečnej
a spod tehotenských šiat
vytrasie na zem
jablká,
Adama a Evu,
raj,
hada.
OKTÓBER
Na mojej televíznej anténe
si pavúk uplietol sieť.
Odteraz budem asi
namiesto signálu
chytať muchy,
alebo posledné
slnečné lúče,
ktoré mi budú večer v izbe
svietiť namodro.
A možno,
keď ich nachytám
za plnú náruč,
môžem ich v zime
predávať
ako slamienky.
Neboj sa,
tebe ich dám
zadarmo.
NOVEMBER
Šero a sviečky –
biele zrniečka
na žulovom náhrobku
večera.
A nahé stromy
podobné svätému
Sebastiánovi,
ktorého náhle
prebodli
stovky šípov.
Každý rok
ten istý obraz
len mne
pribúdajú letokruhy,
ako keď hodíš kameň
na pokojnú hladinu
jazera.
Ako keď padne
kvapka vody
do vína.
Ako keď pri mne
nie si...
VIANOCE
Stmieva sa...
Nebo má farbu
makovú.
Na zem sa z neho sype
nežné páperie.
Je biele
ako prázdne taniere,
čo večer kladiem na stôl.
Prvý je pre mňa,
aby mi v roku vyšli
všetky dobré úmysly.
Druhý je pre tých,
čo kdesi blúdia
a ešte ku mne neprišli.
A tretí?
Keď na stôl kladiem tretí,
plamienok sviečky
začne do tmy šepkať
tichú modlitbu.
Tretí je pre tých,
ktorí ku mne
už nikdy neprídu.
JANUÁR
Hodiny odbíjajú polnoc
a čas do snehu odtláča
svoje stopy.
Mesiac je starý
ošúchaný peniaz,
ktorým Boh
platí za naše
hriechy
a hviezdy
len diery
vypálené
do záclony noci.
Dívam sa do neba,
kde mi chýba
jeden anjel
a tu dole
tvoje dotyky,
tvoje pery,
tvoje slová.
FEBRUÁR
Som
kvapka vody
stekajúca
po obločnom skle
bezcieľne a
bezstopo.
Som
prekliaty strom
zapadnutý snehom.
Ak Kristus potrestal
neplodný figovník,
čo potom urobí so mnou?
Som
bledomodrá melanchólia
televíznej obrazovky,
ktorá mi dáva
dobrú noc.
Ale možno je na vine
len február
a dlhá zima
bez slnka
a bez teba.
MAREC
Z posledného snehu
sa vyliahli
oranžové telíčka
odhodených cigariet,
ktoré ako podbele
rozkvitli na
hnedej tráve.
Večer na mňa
cez žalúzie
breše Mesiac
a ja mám chuť
na červené víno.
Namočiť doň prst
a na čele ti urobiť kríž
ako popolom v stredu.
Žíznim...
Šepkám ti do ucha,
kým spíš
a možno snívaš
o labutiach.
APRÍL
Ak spojíš dlane
ako do kolísky,
priložím k ním ucho
a budem počuť
šum mora
v tvojich očiach.
Je apríl,
tak poďme
prebúdzať kvety,
štekliť motýle
a spolu
vábiť leto.
MÁJ
... už sa mi na povale
nebudú páriť holuby.
... už nebudú na mojom
balkóne kŕmiť mladé
ukryté v hniezdach
upletených z drôtu
a cudzích pier.
... už nebudú spávať
s hlavou schovanou pod krídlo,
keď sa mesiac nakloní k zemi,
aby ju pobozkal.
... už sa nebudú kúpať v mlákach,
kým ich Pankrác, Servác a Bonifác,
budú šibalsky pozorovať
spoza plota
a hádzať po nich kamene.
Skrátka, už nebudú...
... alebo to možno
nebudem ja.
JÚN
Keď Mesiac je v nove,
tie noci sú snové
a v nich len s ním
svoj sen si sním.
Sen ako pavúk
mi každú noc znova
príbehy o tebe
do hlavy snová.
Noc temná,
ktorá je nová,
mi pekný sen
do vlasov schová
a v ňom len s ním
tvoj sen si sním.
JÚL
Mlčíš
ako západ slnka,
ako mesiac,
keď sa vyzlieka
z dní.
Mlčíš
a odvraciaš hlavu,
kým ako jahňa
kráčam
na popravu
slova.
Mlčíš...
Nikdy som si nemyslel,
že júl bude
takým tichým obdobím.
AUGUST
August pichá.
Ako osa.
Ako pokosené pole,
ktoré pripomína
tvoje strnisko.
Dažde kopytami
divokých koni bubnujú
na okno.
Odkiaľsi zďaleka
na mňa po vetre
dýchla jeseň.
Až ma striaslo,
akoby ma preskočila
smrtka.
Nepomôže ani jablko,
ktoré si krájam
napoly,
aby som zistil,
či je v ňom hviezda.
August bolí.
Možno preto sa volá:
au... gust.
SEPTEMBER
Nedeľa.
Modré nebo križujú
biele závoje
prúdových lietadiel.
Lastovičky už majú
zbalené
a gaštany
sa nervózne vrtia
vo svojich zelených
oblekoch.
Večer som mal pocit,
že na mňa žmurkla
moja stará škola
a v ľavom oku
sa jej čosi zalesklo.
No možno to bol
len odraz slnka
veľkého a červeného
ako rozkrojený
melón.
OKTÓBER
Október kľačí na orechoch
ako neposlušné dieťa
a za oknom sa
listy na jabloni
menia na zlaté mince.
Kúpim si za ne
ešte pár okamihov
babieho leta.
Kdesi v diaľke
zatrúbil vlak
ako jeleň v ruji
a október vstáva
a rastie.
Už je z neho muž,
ktorý mi dáva
bozk na čelo –
moje vlastné
kainovo znamenie.
NOVEMBER
Detstvo
sa už dávno
bojazlivo skrýva
za ručičkami
hodín.
(Tak blízke i vzdialené
ako Vianoce.)
V tajomnom šere
totiž číha vlk
na ovečky,
čo si počítaš
do snov.
Starnem...
A keď raz
budem taký starý ako strom,
možno sa budeš
v jednom mojom
letokruhu
skrývať aj ty.
DECEMBER
Krajina chytá do dlaní
prvé vločky.
Zbabelo sa jej vzdávajú.
A potom
smädná a biela
ako jahniatko,
ktoré sa na jar
narodí,
pri jasliach líže soľ.
Čoskoro príde čas,
keď do kútov
hodím za hrsť maku,
pod obrus
vložím mincu
a obrátim list.
V kalendári.
VIANOCE
Na chvoste kométy
anjel k nám priletí,
s radostnou novinou
zakrúži krajinou.
„V Betleheme sa dnes
narodilo dieťa,
teraz leží v jasliach
zavinuté do plienok.“
Klaňajú sa pastieri
i králi,
z cudzích krajov
priniesli mu dary.
Aj ja sa tam asi
poberiem,
teplý svetrík
do batôžka zoberiem,
aby tomu dieťatku
uprostred decembra
nebolo zima...
JANUÁR
... je hladný
ako otvorené ústa.
Šedivými zubami
naprázdno prežúva
vzduch
a snehovým jazykom
líže
osolené cesty.
Traja králi
bezradne blúdia
po sídlisku
hľadajúc dieťa.
Tvoj malý princ
sa však s líškou
kamsi skryl.
Je pusto
ako po Vianociach...
CHAT NOIR
Čierna mačka kráča
po zmrznutej tráve.
Vysoko dvíha labky,
lebo ju páli.
V káve
utopil smäd
a v samote žiaľ.
Zostala spomienka.
Tri kvapky krvi
v pohári s vodou.
Neodoslaný list
MAREC
Vrásky
okolo mojich očí
pripomínajú
rybie šupiny.
Občas,
keď sa dívam
do zrkadla,
mám pocit,
že sú to oči
niekoho iného.
Cudzieho človeka,
ktorý sa u mňa
zastavil len
na návštevu.
O chvíľu dopije kávu
a pôjde.
A mne zostanú
len tie rybie šupiny.
a prievan.
APRÍL
Nad mestom krúžia
vrany
a matky si reťazami
priväzujú deti do kočíkov.
Potom sa im smejú
smerom dohora:
„Vrana letí,
nemá deti
a my máme,
nepredáme!“
Na brušku máš gombík
ako na kabáte,
ako na rádiu.
Zahráš mi na želanie
bláznivú melódiu.
Ráno ti doň vložím
diamant.
Nad mestom leteli
tri kríže,
až keď som sa
pozrel bližšie,
zbadal som,
že sú to bociany.
Ale aj tak,
hlavný pilot
ukazoval lotrom
cestu do raja.
Som prázdny ako píšťala
a čakám na tvoje prsty,
kedy ma rozospievaš.
Nad mestom,
ale to už vieš,
slepá andulka
ťahá planéty.
„Pro štěstí, pro lásku,
mladej pane...“
volá na mňa stará cigánka.
No ja sa pri nej nepristavím,
lebo viem,
že cigánky kradnú
a cigánia.
MAJÁLES
Na parkete sa Mesiac
vyzlieka
ako cibuľa,
ako Salome
zo svojich siedmich závojov.
A večerné Slnko – červená líška
kričí, aby si ho niekto skrotil.
V kúte sálu sa orgovány
na mol spíjajú
svojou vôňou,
kým sa za oknom
hárajú včely.
Kývnem na teba,
objednám ti tulipán
a ráno zaplatím
lupienkami zlatého dažďa.
Láska je ako
prázdny kvet sakury.
JÚN
Som skala,
na ktorú niekto
nožom vyškriabal:
Adam plus Eva
rovná sa VL.
Počas slnečných dní
sa na mne
vyhrieva had,
ale jablko už ktosi
zjedol.
Som skala,
zo severnej strany
obrastám machom.
Kedysi na ňom sedával
mladý básnik a písal
listy svojej
mŕtvej milenke.
Som skala,
a skalou zostanem.
JÚL
Slnko ako ohnivý býk,
ako slepý Minótauros
blúdi oblohou.
Starý muž
kráča okolo kostola.
Vyberá z tašky
noviny a klbko.
Noviny rozloží na zem
a koniec nitky
si priviaže o drevenú nohu.
Klbko sa začne kotúľať
dole námestím.
On pred seba vystiera dlane
a prosí o dve mince,
ktorými by si mohol
zakryť oči.
Večer príde mesiac.
Muž mu pod jazyk
vloží peniaz
a nasadne do jeho loďky.
AUGUST
Je m'appelle Pierre,
slušne by som sa predstavil,
kým by som si sadol
k tvojmu stolíku.
Čašník by nám potom
priniesol kávu.
Pomaly by sme ju pili
a sledovali ľudí
kráčajúcich okolo nás.
Slnko
uväznené v chodníku
by nás šteklilo
na chodidlách
a my by sme sa smiali.
Keď by na mesto padla
parížska modrá,
dívali by sme sa,
ako vychádzajú hviezdy
nad Sacré-Cœur,
alebo niekde inde.
SEPTEMBER
Zdvihnite kotvy,
námorníci,
do plachiet chyťte
kŕdel divých husí.
Nech nás vedú
cestou Malého princa
rovno k hviezdam.
Zdvihnite kotvy,
moji námorníci,
a spolu s pavúkmi
leťme oblohou
do náruče
babieho leta.
OKTÓBER
„Jeseň si na kožu
maľuje spomienky
na leto,“
vysvetlil si mi,
keď som sa pýtal,
prečo sú stromy
za oknom
také farebné.
„Vieš, ako sa milujú
ježkovia?“
opýtal som sa znova.
Neodpovedal si,
ale celý večer
si sa červenal.
NOVEMBER
Unavené chryzantémy
ráno sklonia hlavy,
obalené mrazom
do závoja.
Smutné nevesty.
Ženíchovi sneží
do topánok.
Sviečky.
Hostia.
Hladné ústa
otvorené ako jama.
Vence.
Stuhy.
A nápis:
Choďte v pokoji.
DECEMBER
December naťahuje dlaň
a prosí
o pár drobných,
o pohladenie.
Stojí uprostred
prázdnej stanice
ako stará žobráčka,
ktorá si v rohu
schováva
fľašu bieleho vína.
Ospanlivé ráno
vo vlaku,
keď za oknom
je stále tma
a len v diaľke bliká
semafor
ako Vianoce.
ANUÁR
... a zase sme o rok
kratší.
Ako sviečky...
Je po sviatkoch.
Traja mudrci z východu
už sedia vo vlaku
a mieria domov.
Pijú kávu
a čítajú noviny,
kde sa opäť píše
len o tom istom.
Potom sa dívajú z okna.
Premýšľajú,
či by nemali niekde
vystúpiť
a začať znovu
vyzerať hviezdu.
EBRUÁR
Je ako zrkadlo,
ktoré zakrývam,
keď sa ráno vraciam
domov.
Je ako čierno-biela fotka,
ktorá mi prezradí,
koľko mám sivých
vlasov.
Je ako strom,
ktorý už nerastie
pod mojim
oknom.
MAREC
Sadrový anjel rozprestrie
krídla,
strasie z nich prach
a z poličky vyletí
rovno na oblohu.
Chvíľu s holubmi
krúži nad mestom.
Sadne si na vežu
a veselo hompáľa
nohami.
Potom si pakľúčom
odomkne nebo.
Aj ja mám vo vrecku zväzok
peterkľúčov.
Jeden je od bytu.
Druhý od poštovej schránky.
A tretí...?
BALKÓN
(apríl)
Za prešovskou kalváriou
sa ohýba svet.
Červený kostolík
vežičkou podopiera nebo
a mesto
sa mu túli k nohám.
Cez otvorené dvere balkóna
mi do bytu vteká
hlas kukučky.
Kukulienka, kde si bola?
A ona odkuká
tridsať strieborných,
vodu vo víno
a Petrovu zradu.
Mám tak veľa odpovedí,
a tak málo otázok...
MÁJ
Milovanie v prvočíslach
chutí ako ľadové víno.
Tak draho
a tak pomaly,
keď noc padá
podobná pierku
havrana.
Tak ticho.
Milovanie v prvočíslach
bolí ako kvety orgovánu.
Tak prudko
a tak opojne,
keď slnko – nebeská hostia
sa ti kladie na jazyk.
Tak oddane.
CHAT NOIR
Noc mi ako mačka
vliezla do izby.
Teraz z hrnčeka
vylizuje zvyšky
kávy.
Do rána
už asi nezaspí.
Bude pozorovať
hviezdy,
ktoré rozkvitli
na starej lipe
rastúcej pred mojim
oknom.
Stačí natiahnuť ruku.
JÚL
Kedysi sme žili
vrastení do zeme.
Ako stromy.
Z nášich sĺz
vznikla tráva
a z bozkov
motýle.
Potom sme vstali.
Len na bruškách prstov
nám zostali
letokruhy.
AUGUST
Zatváram oči,
aby som nevidel tmu,
ktorá vonia
ako kyslé víno.
(Na plastovom pohári
ešte stále cítim
tvoje pery.)
Vonku prší
a ktosi cudzí kráča
medzi kvapkami,
na pleci má
kosák
mesiaca.
SEPTEMBER
Severka -
diamant v pupku noci,
ktorá tancuje
ako Salome po kamenných
ružiach.
Na perách
Jánovu krv
a západ slnka.
Opitá chuťou sliviek
s jablkami v lone,
necudne odhadzuje
svoj siedmy závoj
na konáre stromov.
OKTÓBER
Hovor mi
o pavúkoch a včelách,
o daždi, ktorý visí
na konároch starej lipy,
o panáčikoch
z gaštanov...
Sadnime si na lavičku v parku,
hmla nech nás ponúkne cigaretou,
do lístia si ponorme bosé nohy
a ty hovor.
O sebe,
o mne.
NOVEMBER
Novembrové ráno
podobné starej
čierno-bielej fotografii.
Čas stíchol.
Trpezlivo čaká,
kým zo stromu
odpadne posledný list.
Potom prevráti
stranu
v albume.
VIANOCE
Proroci mlčia,
hviezda zhasla,
tma mrazí
až kdesi do kostí.
V maštaľke leží
kúsok šťastia
tak malý ako peniaz,
čo kladieš
na prah pre hostí.
Podaj mi ruku
a poďme spolu
privítať neviniatko.
Kým Herodes spí,
noc je tichá,
len anjel krídlom sladko
ťukol na okno.
DVERE
Povedľa prebehla jašterička. Tak rýchlo, až sa zdalo, že sa nožičkami vôbec nedotýka rozpáleného piesku.
Muž si ju však nevšimol. Nevnímal, čo sa deje okolo neho. Iba nehybne sedel a uprene sa díval na dvere. Už mnoho rokov, počas ktorých sa mu v kostiach a kĺboch pomaly usádzal jemný prach. Keď sa predsa len niekedy pohol, pociťoval v celom tele obrovskú, pálčivú bolesť, no i tak svoje miesto pred dverami neopustil. Horúci vietor sa doňho opieral a obrusoval ho ako kameň. Odnášal drobnučké kúsky jeho tela a rozsieval ich po nekonečnej púšti. Slnko mužovi vybielilo vlasy a spálilo kožu. Z večnej žiary bol už takmer slepý. Slzy, ktoré mu kedysi tiekli, keď sa bez žmurknutia pozeral na dvere, mu už dávno vyschli, ale aj tak neodvrátil pohľad.
Jedlo a vodu mu raz za týždeň priniesla karavána, ktorá prechádzala okolo. Hoci vietor každý deň menil tvár púšte a neustále premiestňoval piesočné duny, muž ostával pre pocestných neomylným orientačným bodom. Boli mu za to vďačný a on tam sedel s prekríženými nohami a uprene sa pozeral na dvere.
Istého dňa však kupci z karavány našli muža mŕtveho. Ešte stále sedel, no jeho oči sa už dívali inam. Vtedy z jednej ťavy zostúpil chlapec, vzal mužovo vyschnuté telo a zahrabal ho do piesku k ostatným. Potom si sadol na jeho miesto a uprene sa zahľadel na dvere v nádeji, že sa raz otvoria.
EBRUÁR
Oblaky nad mestom
sa prevaľujú
ako veľryby.
Kostolná loď
im vežou prebodáva bruchá
a potom
sneží
na popolcovú stredu,
až kým všetko
nie je
sivé.
Nad križovatkou
sa vznáša anjel.
BEOGRAD
„Дарко има мали курац“
víta ťa nápis na múre starého domu.
Chudák Darko.
Teraz sa mu bude celé mesto smiať.
Rozvitnuté agáty.
Veľký mesiac podobný
kupole chrámu.
Komáre i čašník Zlatko.
Taxík,
čo ťa odvezie
až pred kostol so smutným
ikonostasom.
Cigánka, ktorá ťa prekľaje
a potom za euro
ponúkne veniec svätého Juraja.
Cigaretový dym
i káva vypitá priamo na ulici.
Všetci to už o Darkovi vedia,
len mučenica Paraskeva
si cudne zakrýva oči.
RAJ
Sme z raja vyhnaní,
obaja, ja i ty,
len preto, že ochutnať
sme chceli jablká
a seba.
Kráčame po ceste,
čo krúti sa ako had,
vravia, že hriechom je,
ak ťa mám veľmi rád.
Sme nahí na konci,
rany nám umyješ.
Nebo je baldachýn
oboch nás prikryje
Október v Novom Sade
Molimo,
topánky mokré od dažďa
a psy,
ktoré štekajú na zem,
lebo sa krúti.
V hotelovom počítači
som našiel
cudzie fotky,
účty
a kohosi
(pohrebnú reč).
Molimo...
Hotelové izby
voňajú
všade rovnako,
len šampóny v kúpeľni
sú vždy iné.
Mokré vlasy a psy,
ktoré mi štekajú
rovno pod oknom.
Molimo.
DNES
„Mám ťa rada
ako veľký pavúk
so šiestimi nohami,“
povedala dnes
matka vo vlaku
svojmu synovi.
„Mám ťa rád
ako rybka.“
A za oknom
ubiehala krajina.
A v knihe
práve umieral Kafka.
A potom ktosi
buchol dvermi.
Mám ťa rád
Ako.
VIANOČNÁ
Sneh ako kvety
v rukách nevesty
a tma.
A noc.
Vraj prvá býva
štedrá.
Ktosi sa opäť
vybral na cesty –
možno len hostia
idú do Betlehema.
Mráz
ticho spieva
Ave, gratia plena,
ty naplnená si
Chlebom.
Boh zmenil víno
na vodu,
lebo zem
dnes zasnúbi sa
s nebom.
V zime kráčam
len po bielych
klávesoch
a tóny
sa sypú z neba
tvoriac spolu
symfóniu.
Anjelské chóry
k tomu nôtia
Aleluja
na výsostiach
a na zemi pokoj
všetkým,
čo tu žijú.
Druhého októbra
Na Simchat Tora
sa židia točia
v bláznivom tanci,
ktoreho slovám
nerozumiem.
"A vy ste kto?"
pýta sa ochrankár.
"Turisti."
"Tak ustúpte!"
A ja ustupujem.
Do tieňa Kafku
a čiernej madony
a vietnamky oblečenej
do svatobnych šiat
na námestí
dvanástich apoštolov...
Ustupujem ďalej.
Až na Vyšehrad,
kde vietor fúka do kávy,
ktorá hreje,
ale nechutí.
A potom ďalej.
A ešte ďalej.
Lebo som len
turista.
Advent prichádza
na štyri takty
ako Malá nočná hudba.
Na štyri doby.
Na štyri plamienky
štyroch sviečok.
Prvá je za tých,
čo tu už nie sú.
Druhá svieti tým,
ktorých milujeme.
Tretiu ľuďom
na celom svete
a štvrtú zapálime
sebe.
VIANOCE
Sneží
ako cukor na bábovku...
V nebi asi niekto
plnou dlaňou sladké naberá.
Sneží
a svet je opäť biely
ako nepopísaný list
papiera.
Ja na ten papier
príbeh nakreslím
o hviezde, ktorá vzlietla
nad krajinu.
O anjeloch a kráľoch,
o pastieroch, čo niesli
rôzne dary
dieťaťu Máriinmu.
O pokoji a šťastí.
O láske,
ktorú toto dieťa
na svet prináša.
O Vianociach,
keď rozprávka sa skutkom stane,
keď zlo sa aspoň chvíľu
v dobro obracia.
Potom ten papier
vložím do obálky
a pošlem ho späť
do neba.
Sneží
a každá vločka na sebe má
príbeh, čo vymyslel som
pre teba.
VIANOCE
Máš v očiach
vločky snehu
a hviezdy,
zlaté zvončeky,
čo spievajú
o tichej noci.
Máš oči toho,
ktorý prosí
o lásku, pokoj, nádej.
O lásku hlavne,
aby nás zas stretla.
Máš v očiach
kúsok
temnoty i svetla.
VIANOCE
Keď Mária išla popoludní do obchodu,
pred domom stretla anjela.
„Zdravas,“ povedal jej na úvod...
Madony v rôznych kútoch sveta,
čakajú na kométu
a k prsiam tisnú dieťa,
veď v každom z nás sa skrýva
malý Ježiško.
Madony v stanoch,
madony v nemocnici,
madony v panelákoch,
madony vo vilách i na ulici,
madony v rôznych krajoch
čakajú na troch kráľov
a na anjela, ktorý zvolá:
„Glória, náš Spasiteľ je tu!“
a potom zažne sviečky
na vianočnom stromčeku.
Boli dni
a boli noci
a Boh videl, že je to dobré.
A boli aj rána,
keď sa neoplatilo vstávať
a večery bez spánku
a On stále videl...
A opäť sú dni
a sú noci
a Boh možno vidí,
že je to dobré,
lebo zas stíši hlas,
ako bolo na počiatku,
dnes nebo spojí so zemou.
Ticho ako sviatočný obrus
sa rozprestiera medzi nami.
Dnes ani hviezdy spevom nerušia
posvätnosť tejto noci,
len Mesiac
– srdce nebeského zvona
trikrát ohlási,
že prichádza
ten, ktorý nesie nádej z neba
a lásku čistú ako oči detí
a vieru v nás,
hoci my už neveríme v seba.