Ten pán mal biele vlasy a mohol mať asi päťdesiat rokov. Hovoril, že volil Smer a predtým Mečiara, ale ten ho vraj sklamal. Určite si prežil v živote svoje a tento článok nemá za cieľ ho zosmiešňovať. Čo však rozprával bolo nádherným zovšeobecnením spoločenských mýtov, v ktoré verí časť verejnosti, fandiaca Smeru, SNS a HZDS. Opakujú ich v každej diskusii. Cieľom tohto článku je zamyslieť sa nad paradoxnosťou oných výpovedí, ktoré časť voličov považuje za samozrejmé a nespochybniteľné pravdy, aj keď pri bližšom rozbore je zrejmé, že ide o mylné vnímanie reality.
„Banky – ani jedna nie je NAŠA! Plynárne, elektrárne... to všetko ten kučeravý cigáň rozpredal do zahraničia. Teraz to majú všelijakí CUDZÍ. Ešteže aspoň to letisko nám Fico zachránil.“
Večný evergrín o tom ako niečo „naše“ bolo rozpredané „do cudziny“. Všetci tí, čo nadávajú, že Mikloš a spol. oddlžili za sto miliárd slovenské banky a potom ich predali zahraničným vlastníkom, by sa mali zamyslieť, kto ten dlh vytvoril a ako boli tie „naše“ banky spravované predtým. Korupcia, klientelizmus, stranícke kamarátstva, zaostávajúce bankové služby a neefektívnosť, ktorú často musel vykrývať štátny rozpočet. A podobne to bolo s drvivou väčšinou štátnych podnikov. Viac o porovnaní privatizácie za Dzurindu a Mečiara na tomto mieste (aj s číslami).
Čo ma však na tomto výroku ficovoliča zarazilo, bolo to použitie slovíčok „naše“ a „cudzie“. Normálne je, ak človek pod pojmom „naše“ chápe niečo, čo patrí jemu osobne alebo jeho najbližším príbuzným. „Cudzie“ je potom všetko, čo patrí ostatným. Toto rozlišovanie je dôležité, lebo keď tie neskôr privatizované podniky boli takpovediac „naše“, mala z nich úžitok nanajvýš hŕstka stranícky dosadených papalášov, ktorá ich tunelovala najrôznejšími spôsobmi. Je viac ako isté, že ten rozhorčený ficovolič z nich osobne nemal NIČ. Napriek tomu teraz nadáva, že sa „rozpredali všelijakým cudzím“. Čo je tiež zaujímavá formulácia.
Boli napríklad rúry SPP po jeho „rozpredaji do cudziny“ rozobraté a prenesené mimo územia SR? Neplatia vari vlastníci sprivatizovaných podnikov mzdy slovenským zamestnancom a dane do slovenského štátneho rozpočtu? Nevychováva si zahraničný manažment sprivatizovaných podnikov postupne svojich slovenských nástupcov? Dnes sú majetkové vzťahy tak poprepletané, že len ťažko hovoriť o národnosti vlastníkov. Keď si slovenskí podnikatelia zaregistrujú firmu na Cypre alebo v USA, začne zrazu ísť o cyperských alebo amerických podnikateľov? A keď si naopak zriadi zahraničná spoločnosť firmu na Slovensku?
S tým letiskom je to tiež sranda. Čo je lepšie: predať ho so zakotvením zmluvného záväzku, že ho súkromný vlastník zveľadí a mať aj peniažky v rozpočte, aj o rozpočtovú položku menej, aj zmodernizované letisko; alebo nepredať ho a tým pádom nemať peniaze v rozpočte a na krku mať aj záväzok jeho pravidelného financovania, aj bremeno modernizácie? Ťažko povedať ako je to so zdravým sedliackym rozumom, ale zdravý kupecký rozum fanúšikom koalície chýba.
„A ten Mikloš! Miliardové majetky má nakradnuté aj s Dzrunindom a ďalšími.“
Videl už niekto tie majetky Mikloša a Dzurindu? Je jasné, že aj za minulej vlády sa diali mnohé škandály a chyby, ale majetky, pochádzajúce z „nakradnutých miliárd“ bývalého premiéra a ministra financií sú ako UFO. Každý o nich hovorí, len nikto ich nikdy nevidel. Nie Dzurinda, ale Mečiar obýva obrovskú rezidenciu, ktorú Fico svojho času sľuboval pretvoriť na materskú škôlku (čo samozrejme nesplnil). Nie Mikloš, ale Slota sa vyznačuje nákladným životným štýlom (vrátane jazdy na drahých amerických mašinách), ktorý vidí celé Slovensko. Že Mečiar so Slotom si poctivo zarobili, kým Dzurinda s Miklošom si svoj nakradnutý majetok zatiaľ schovávajú na účtoch v zahraničí? No a potom kedy si tie majetky takmer 49-ročný Mikloš a 54-ročný Dzurinda užijú? Aký zmysel má potom takéto „kradnutie“?
„Jasné, že aj títo naši majú za ušami, ale aspoň nás nezatiahli do vojny ako Dzurinda.“
Podľa tejto úžasnej logiky môžem kradnúť, znásilňovať a klamať, ale stále som podľa ficovoličov v pohode, lebo veď som nikomu nevyhlásil vojnu. Potom asi najväčšími osobnosťami v dejinách boli Chamberlain a Daladier. Tí tiež nevyhlásili vojnu – dokonca ani vtedy, keď mali.
„Čarnogurský hneď na začiatku 90. rokov zlikvidoval družstvá a zničil tak poľnohospodárstvo, ktoré sme za komunistov mali na svetovej úrovni.“
Keď ľavičiari hovoria o privatizácií ako o najväčšej zlodejčine storočia, zabúdajú, že by k nej nikdy nemuselo dôjsť bez prvotného hriechu znárodnenia celej ekonomiky komunistami. Podobne sa v súvislosti s poľnohospodárskymi družstvami zabúda na prvotný hriech násilnej kolektivizácie. Jednotné roľnícke družstvá boli dlho spravované neefektívne a keď mali po roku 1990 byť majetky navrátené pôvodným vlastníkom, je jasné, že ľudia družstvá opúšťali. Skutočná rozkrádačka družstiev začala však až v priebehu 90. rokov, kedy Čarnogurský už dávno premiérom nebol. Podobná legenda je „ako Havel zrušil slovenské zbrojárstvo“.
„Novinári sú z amerických peňazí platené prostitútky.“
Keď pravičiar debatuje s ľavičiarom, výmena názorov môže mať napriek rozdielnosti pohľadov zmysel. Rozumný dialóg však končí, keď proti vám sedí nielen ľavičiar, ale zároveň idiot. Lebo len idiot môže nejakej skupine politikov fandiť natoľko, že novinármi odhalené dôkazy o ich korupcii, považuje za dôkaz skorumpovanosti novinárov.
Aj keď sami nie sú bezchybní, boli to práve novinári, ktorí otvorili drvivú väčšinu korupčných káuz tak za tejto ako aj za minulých vlád. Podľa inštitútu INESS len v roku 2008 zabránili médiá rozkradnutiu 4,8 miliardy korún. Voliči, ktorí tlieskajú siláckym rečiam premiéra na adresu novinárov vlastne volajú potom, aby ich politici mohli okrádať bez bázne a hany...
Potom zrazu autobus zastavil a ficovolič vystúpil. Tesne predtým ešte nadával na Maďarov, že ako sa tu rozťahujú (aj keď v autobuse nebol ani jeden). Pri otvorených dverách sa rozhorčil, že vystupuje na Wilsonovej ulici a že tak ako sme mali pred rokom 1989 námestia a ulice pomenované podľa Sovietov, teraz ich máme pomenované podľa Američanov. Zrejme netušil nič o podiele prezidenta Woodrowa Wilsona na vzniku ČSR v roku 1918 a na oslobodení Slovenska od ním toľko nenávidených Maďarov. Každopádne, bol to zaujímavý zážitok. Ficovolič zjavne nie je len mýtus. Naozaj existuje. Žije všade okolo nás.