Keď som býval mladší, často sa mi v noci sníval rovnaký sen. Prechádzal som sa lesom a stretol som vílu. V tom sa naše pohľady vždy stretli a až do rána sa nedokázali od seba odtrhnúť. Hneď na prvý pohľad som sa do nej noc čo noc dokázal zaľúbiť. Z toho opakujúceho sna si doteraz veľmi dobre pamätám len jej úsmev a pohľad. V bežnom živote som sa s nimi nikdy nestretol.
V to pondelkové ráno som šiel do mesta skoro, mal som nultú hodinu. Sedel som v autobuse a pozeral sa z okna. Zastali sme. Opäť ďalšia zastávka, na ktorej sa plní autobus a naberáme meškanie. Pozerám na hodinky s nádejou, či stihnem prísť do školy včas. Zdá sa, že áno, veď na ranný beh som si už zvykol. Odtŕham oči od hodiniek a opäť pozerám cez okno. Ľudia. Všade veľa náhliacich sa ľudí idúcich za svojimi povinnosťami. Vôbec nechápem, ako sa to v tom zhone mohlo stať, ale stalo sa! Stretli sa nám oči. Bože, veď to je pohľad z môjho sna, uvedomil som si. Pohľad úplne rovnaký, ako mala víla – boli to tie isté oči! To snáď nie je ani možné. Myslel som si, že je to len rozprávka, ale žeby bola skutočná? Autobus sa pohol. Otočil som sa, no nevidel som zrazu nikoho. Nedalo mi to, a tak som na ďalšej zastávke vystúpil. Dobehol som na miesto, kde sa naše pohľady pred pár minútami stretli, no nik tam už nebol.
Ďalšiu noc sa mi prisnil sen – môj sen z detstva, ktorý sa mi nesníval už roky. Na jeho konci mi neostávalo nič iné, ako sa zobudiť. Vstal som skôr a aj napriek tomu, že som nemal nultú hodinu, vybral som sa do školy tým istým autobusom, ako včera. Bol som však pripravený, že na zastávke, kde som zazrel ten pohľad, vystúpim a nenechám si ujsť stretnutie s vysnívanými očami. Bohužiaľ, na zastávke som nikoho nevidel. Sklamalo ma to, lebo som dúfal, že sa do tých očí budem môcť zadívať. Namiesto toho som ostal sedieť v autobuse a tupo som sa zadíval do zeme.
Po chvíli si ku mne niekto prisadol. Zdvihol som zrak a naše pohľady sa stretli. Opäť sa stretli! V tú chvíľu som mal pocit, že moje srdce mi vyskočí z hrdla. Z jeho tlkotu mi rezonovali až bubienky v ušiach. Ani jeden z nás nevedel, čo má povedať, ale ten pocit, že sme sa našli bol úžasný. Sedeli sme vedľa seba a nikto nič iné nevnímal. Sedeli sme, hľadeli jeden na druhého, červenali sa. Už dávno som mal vystúpiť, no bolo mi to jedno. Prečo by som mal vystúpiť, keď zažívam to, po čom som tak dlho túžil?
Konečná.
Už? Prišla veľmi skoro, i keď som na nej nikdy nebol. Hm, musím nejako začať...
,,Ahoj.“
,,Čau.“
,,Vieš, možno to bude znieť trápne, ale snívalo sa mi o tebe ešte pred tým, ako som ťa stretol...“
,,Fakt?“
,,Hej, to som ja ale blázonko, že?“
,,Ani nie. A čo sa ti ešte snívalo?“
,,Nič iné, len tvoj pohľad, ten úsmev... Každú noc som sa strácal v tvojich očiach. Každé ráno som sa nechcel zobudiť, lebo som vedel, že to končí. A teraz nechcem, aby skončila táto chvíľa.“
Úsmev... Bože, opäť ten úsmev...
,,Nepôjdeš večer do kina? A kam vlastne teraz ideš?“
,,Idem do školy.“
,,Aj ja...“
,,Fakt?“
,,Áno. Tak ja ťa odprevadím, môžem?“ – navrhol som.
,,Dobre, poďme teda spolu.“
,,Rozprávaj mi niečo o sebe...“
,,Ja? A keby tak tvoje ústa začali hovoriť niečo o tebe?“
,,Nie nie, ja sa hanbím... Tak dobre. Dnes ráno...“
A tak sme sa spolu rozprávali, až sme prišli ku škole.
,,No dobre, tak ja už som pred školou.“
,,Ty? Veď to je moja škola!“
,,Fakt?“
,,Hej.“
,,Počkať, obaja chodíme do tej istej školy? Ako to, že sme sa ešte nikdy nestretli?“ – začudoval som sa.
,,Stretli.“
,,Fakt?“
,,Áno. Ale ty si si ma nikdy poriadne nevšimol.“
,,To je divné, takže sa mi sníval sen o niekom, koho som bežne stretával?“
,,Asi hej...“
,,Wau, no toto... Stretneme sa po škole?“
,,Dobre, môžeme. Veď cestu domov máme skoro spoločnú.“
V ten deň bola škola nekonečná. Posledné zvonenie nie a nie prísť... Zvoní, hurá – rýchlo do šatne.
,,Čau.“
,,Čau.“
,,Ty... si už tu? Čakáš dlho?“
,,No hodinu, ehm...“
,,Fakt? Prepáč, skôr som nemohol“ a povzdychol som si.
,,To je v pohode. Nerobí mi problém čakať, čakať na teba...“
Objali sme sa. Čo to robím?, pomyslel som si, no to je sila... Držali sme sa pevno v objatí. Do šatne prišla skupinka spolužiakov, videli nás. Nepovedali nič, ale určite si pomysleli svoje...
,,Poď, ide nám bus.“
,,Och, bože, fakt...“
,,Poďme, bežme!“
Stihli sme. Sadli sme si samozrejme vedľa seba. Keď prišla zastávka, na ktorej bolo potrebné vystúpiť, veľmi rýchlo jedny ústa pobozkali tie druhé. Dobre, že sedím, pomyslel som si. No opäť som sám v autobuse... Nie, vlastne nie som sám! Tie oči, ten pocit mám stále v srdci.
Nedá mi – musím vystúpiť. Rozbehol som sa ako splašený kôň s nádejou, že sa ešte uvidíme.
Ach jaj, rodičia... Kýva na mňa.
,,Dobrý deň.“
,,Dobrý deň.“
,,Mama, otec – toto je Alex.“
,,Dobrý deň, teší ma“ – vyhŕklo zo mňa.
,,Aj nás teší. Ideš ku nám?“
,,Áno, veľmi rád.“
A tak som sedel v ich aute a zrazu som mal pocit, že do tej rodiny patrím. Trochu som sa chvel, ale pocítil som dotyk jeho ruky. Áno, jeho ruky. Vtedy som si uvedomil, že som našiel poklad. A vôbec mi nevadí, že je to on.
Dôležité je to, čo cítim v srdci, čo cítime v srdci...
(venované Filipovi a všetkým ľuďom, ktorí hľadajú srdcom)
autor: matkosk