Vonku prší dážď. Stromy sa ohýbajú pod nápormi vetra. Je tma. Prepadá ma smútok vonkajšej prírody. Po chodníku prebehol akýsi človek a čľupol do mláky. Počujem jeho nadávky a po tvári mi prebehne ironický úsmev. A zas je ticho. Iba kvapky mi klopú na tvár môjho okna. Zasvieti svetlo, udrie hrom a mne vypadne z ruky pero, ktorým som Ti písala list. Varím si čaj a kým mi voda zovrie, spomínam. Vypijem si svoj dúšok a kým zaspím, moje ústa Ti pošlú správu: "nezabudnem".
3.9.1996 (10.00 - 10, 15)
Čakateľ
Som pútnik zďaleka, preberám myšlienky v Tvojich krivkách. Som zlomené krídlo raneného vtáka, prosebne hľadiac k oblohe, nepočujúc Tvoje áno. Stoly prehýbajúce sa pod ťarchou, do sály dvere zamknuté. Som čakateľ pri dverách Tvojej duše. RAZ, možno vkročím...
Málo a predsa...
Málo je ohňa, keď zima je Ti, málo je svetla, keď zhasína deň. Málo je žiare, keď smútkom hlavu kloníš, nevidíš, keď vidieť smieš. Málo je chladu, v horúčavách slnka, málo je tmy v Tvojich rozžiarených očiach. Málo je smútku, keď žiariš šťastím. Už cítiš, že vidieť vieš..
(29.5.2007)
Treba urobiť veľa maličkostí pre veľký pocit (28.8.1997)
Irónia pravdy
Iróniou pravdy povedz, ako sa máš
iróniou pravdy povedz, ako máš rád
iróniou pravdy povedz..ako bohatý klesajú k nám nejasným, nepochopeným
Óda na smrť (25.6. 1992)
Ja nie som básnik, však život nedá mlčať mi.
pod krutým plášťom ukrýva sa láska, čo trvá až do skonania.
Tá malá láska, pre ktorú ešte žijem, zúfalstvo tlačí ma k stene, tam na zem.
Už nie som dieťa, čo tak málo chápe, už viem, že len koniec ma dovedie k spáse.
Jak choroba a mor nás zaplavujú, už len trpký úsmev na perách vídajú.
Ty vidíš svoju smrť a je to príliš smutné, hoci smrti do očí sa stále dívaš.
Bojíš sa konca, hoc stále je blízko, už teraz vidíš blčiace ohnisko.
Červená láska, Ťa objíma, láme, Ty chladnú hlavu máš, ani smrť Ťa nezláme.
Tá smrť, čo na konci je, je ľahšia, ako počuť sváry tie.
Bezruký, nemý, pozeráš do tých tvárí, na ktorých sa trpký úsmev nikdy nezmení.
Ach koľko zloby v tých tvoroch, čo hovoria si ľudia.
Láska je v kúte strčená a pozná ju len malá kopa z nás...
Zomieram (1992)
Je ťažké zomrieť, keď poznáš, že nik Ťa nemá rád. Keď na svet hľadíš z povrchu a len nadol padáš. Keď vnútri cítiš, že si sám, veľmi to zabolí. Keď pozeráš sa na ľudí, klamú Ti do očí. Zákerný život kladie Ti prekážky pod nohy, keď neobstojíš v jednej z nich, druhé nepokoríš. Však Ty sa stále pretĺkaš po ceste kľukatej, na konci cesty smrtka je, Ty nebojíš sa jej. Máš rád ľudí, deti, kvety, všetko, čo tu vidíš, však nikto Ťa z nich nevidí, sú ako slepý. A keď sa v noci prechádzaš po uliciach mesta, ticho Ťa gniavi, ako mor, Ty už dávaš zbohom!
Smútok, stres, šok, bolesť, beznádej, nálada, škaredosť a nenávisť - to na mne prihára. Keď výjdeš si do parku, už kričia tam stromy: "Ty nepatríš sem, choď preč, vystačíme sami"
Smútok a láska, alebo život ide ďalej (20.2.1988)
Horúca - vrúcna slza padla, ako maličká hviezdička z nočnej oblohy na zem.
Zem pocítila smútok a vzápätí sa niekto narodil
Tri bodky, alebo ... (27.5.1996)
Skôr, než luna zavrie oči a slnko zasvieti Ti do tváre, ja už nebudem, ja budem medzi hviezdami
Jak smutno je Ti, keď si sám. Pozeráš do tmy a plačeš usedavo.
Slané kvapky miešaš v čiernej tme kávy.
Hovoríš si: "má ma rád?", už nie, skončil som mnou navždy.
Milovať - čo to za slovo?
Láska (27.11.1998 - 23-23,15)
Môcť tak cúvnuť do tmy a uchmatnúť Tvoj úsmev pre potešenie, len tak sa kochať Tvojím objatím v sne, keby som tak mohla byť Tvojou láskou, chvíľou nekonečnou. Vedieť slúžiť citom Tvojim, ako pohonič tíši koňa po šľahnutí bičom - láskaním. Sekundou života a chtíče pozerať do Tvojich očí chcem. Počúvať lahodne znejúci Tvoj hlas, klesnúť do tíšin upokojenia Tvojho. Zabudnúť na celý svet a počúvať hlas srdca. Byť dušou príbehu, byť Tvojím snom. Stáť na mohyle šťastia. Srdce vidíš v mojich očiach, keď do nich pozeráš, možno iba nemé záclony ukrývajú kus tajomstva. Môžeš iba tušiť, čo sa ukrýva v krištále poznania. Nakresli môj obraz do Tvojich predstáv, kolíš ma v svojich myšlienkach. Utri mi slzy, ktoré pre Teba kanú. Každý Tvoj pohyb sa vrýva do mojej duše, si socha neporušeného umenia, ktorým k Tebe pristupujem. Smej sa mojim bláznovstvám - naplní ma to celú radosťou. Vyžaruješ krásu svojho ja a ja ju chytám do svojich zničených žíl, ako rastlina prijíma život - drahocennosťou vody. Prijímam auru z Tvojich úst, počúvam sladkosť Tvojich pier, topím sa v mede Tvojich rúk. Už nie som stroskotanec na pustom ostrove, som delfín, mrštne šantiac vo vlnách Tvojej priazne. Nepotrebujem ostrov, oddych a vzduch nájdem v Tvojom šťastí...
Život? (rok 1996-1997)
...moje myšlienky sú uzamknuté v klietke
...a ťažké dvere držia zámok mojich snov
...chcem vyjadriť slová, ale nepoznám ich farbu a zvuk
...som zamknutá vo svojej duši a temné prsty trhajú môj kľúč
...som záhradník s tisícom kvetov, ktoré nikdy nerozkvitli
...som ako kvet, ktorý sa zatvoril
...som motýľ, ktorý sa nemá kam vrátiť
...cela môjho života je nepreniknuteľná, no temná
...kúsok pramienku striebristého svetla ma napĺňa istotou, že som
...na akom nástroji som strunou napätou, kto ma má v hrsti, aký je to hráč - Život?
v Radošínskom divadle cca roku 1996:
NIEKEDY V ZIME
Keď sedíte v chladnej miestnosti, je vám zima. A keď navyše je okolo vás studený mramor, to už priam mrznete. Sedím tu v mrazivom prostredí za stolom, sledujem tých pár ľudí, pobehujúcich pracujúcich s občasnou výmenou slov, pripravujúcich sa na veľkú slávnosť. Moje ruky, prsty skrehnuté, ledva udržia biele pero, podchvíľou ma strasie. Medzi ľuďmi občas prejde pán v obleku, prezrie si okolie prísnym okom, akoby kontroloval, či ide všetko podľa jeho predstáv. "Aká namyslenosť" - pomyslím si a odvrátim pohľad. Uhladený pán s výrazným odtlačkom nápisu na čele:"ja som niekto"!
Dvere sú dokorán, na stoloch pribúdajú ďalšie a ďalšie dobroty, šampanské a víno sa dolieva - rovno pri mne je plný stôl šálok. Vyzerajú, ako šíky vojakov, tiahnúcich do boja. A, to len zatiaľ čakajú na horúci dotyk vody cícerkom tečúcej z kanvičky na vodu, aby zaliala jemnú zmes kávy a arómou - takou typickou, spríjemnila príjemné chvíle pohodlia. A predsa. Tá strašná zima mi preteká po kostiach, teplo už necítim. Predstavenie končí, nastáva chaos a zhon. Strácam sa v záplavách davu vychádzajúcich z hľadiska života.
Nabudúce dovidenia...Jarmilka