Zažili ste niekedy ten pocit, kedy ste zmietaní vášňou a emóciami až z toho chcete básniť? Ja to poznám veľmi. Vždy si poviem ako dobre som to napísal a keď sa na to pozriem o pár týždňov, nedokážem uveriť vlastným očiam, čo za grc to vyšiel z môjho "básnického čreva". Každopádne, jednu báseň som zo seba vypotil asi pred mesiacom, keď som v depresii sedel a hľadel do stropu - spomínal na rozchod, viete, tá oslobudzujúca časť života... Dnes som si otočil kalendár a vypadol mi odtiaľ malý papierik s tou básničkou. Tak počúvajte:
Zabúdame na tie slová,
kedy tvoja duša bola moja.
Zabúdame na tie chvíle,
kedy nám všetko bolo milé.
Zabudli sme na tú dobu,
kedy spoločnú sme mali slobodu.
A dívame sa na tú skazu,
moje city sú na bode mrazu.
Ja verím, zabudnem na ten čas
a dúfam, ze nepríde zas.
No povedzte, nie je tá láska romantická v každom štádiu? :D
TL