Mladá matka uprene hľadela na svojho 6 ročného synčeka, ktorý umieral na leukémiu.Priala si,ako každý rodič,aby jej syn vyrástol a splnili sa mu jeho sny.Ale vedela, že to nebude možné.Chytila ho za ruku a spýtala sa ho:
-"Premýšľal si o tom čím by si chcel byť keď vyrastieš?"
-"Mami,ja chcem byť hasičom!"
Ešte v ten deň zašla v Paríži na miestnu hasičskú stanicu,kde sa stretla s Bobom,hasičom ktorý mal veľmi dobré srdiečko.Povedala mu o svojom synčekovi a jeho sne a poprosila ho len či by mohli jej malého Peťka previezť hasičským autom.
Bob povedal:
-"My môžeme pre neho urobiť oveľa viac!Ak bude v stredu ráno pripravený,vymenujem ho na celý deň čestným hasičom.Môže ostať s nami na základni a bude s nami aj jesť a jazdiť na všetky zásahy v plnej paráde.Môžeme mu dať vyrobiť ozajstnú uniformu,dáme mu pravý hasičský klobúk,nie hračku...Pravý zo znakom Hasičskej a Záchrannej Služby,dostane čierny gumený kabát a gumené topánky.vyrábajú sa priamo tu v Paríži,takže problém to nebude."
O tri dni prišiel Bob pre Peťka do nemocnice. Obliekol ho do uniformy a priamo s nemocničného lôžka ho odviedol k prístavnému hasičskému vozidlu .Peťko si musel sadnúť na zadné sedadlo,ale pomáhal riadiť vozidlo späť na hasičskú stanicu.Bol v siedmom nebi.V ten deň boli v Paríži tri výjazdy a Peťko sa zúčastnil všetkých.Okrem toho,všetko natáčali aj na filmový záznam pre miestny spravodajský kanál. Splnený sen,všetka láska a ohromná pozornosť,ktorú mu venovali zapôsobila na Peťka tak silno,že žil ešte tri mesiace. Bolo to oveľa dlhšie ako lekári považovali za možné. Jednú noc keď vrchná sestra videla,že smrť sa neodkladné blíži,zavolala Peťkových rodinných príslušníkov. Spomenula si však aj na deň,ktorý Peťko strávil ako člen hasičského zboru a zavolala na hasičskú stanicu.Požiadala,či by bolo možné,aby jeden s hasičov prišiel v uniforme do nemocnice k Peťkovi a stál pri ňom ako čestná stráž v jeho poslednej chvíli.Slúžiaci dôstojník povedal:
-"My môžeme urobiť oveľa viac!Budeme tam do 5 minút. Oznámte prosím rádiom,že sirény teraz,tentokrát nebudú oznamovať,že je niekde požiar,že to len hasičský a Záchranný Zbor prichádza naposledy vzdať česť jednému zo svojích členov.A môžete prosím nechať otvorené dvere do jeho izby?!"
O 5 minút svietiace a húkajúce hasičské auto zastalo pod nemocnicou .Vysunulo rebrík a do Peťkovej izby na 3 poschodí po ňom vystúpilo 16 hasičov.Vstúpili do Peťkovej izby. Pri Peťkovi už stáli jeho najbližší,ale Peťko pozeral na veliteľa.
-"Pane,ja som už skutočný hasič?"
-"Áno Peťko,si hasič a najvyšší veliteľ,drží Tvoju ruku."
Peťko sa usmial a povedal:
-"Ja viem.najvyšší veliteľ ma držal za ruku celý deň a spievali mi anjeli."
Povedal a zavrel naposledy očká...! ♥♥♥