Na krídlach motýľov vznáša sa sen,
na perách otázka, čo von sa nedostala -
drží ju strach a veľká obava,
čo zožiera to mladé telo a duše dreň.
Na perách otázka, ktorá viac dnu sa tlačí,
menovať človeka a volať príď sa bojí,
otvára štvrté myslenia svety
predstavy a túžby z hlbín kriesi.
Aké tie dni budú mať cenu,
keď obraz pred očami na bielu hľadí stenu
a z nej obrazy Michelangela svietia -
len Dávid s inou tvárou, len to oči menia.
A pridávajú dušu, úsmevy nevinné,
čo méty už dávno dosiahli gilotínne.
Aké tie dni budú mať hodnotu,
ked knižky za človeka padajú do prachu.
Ziskať si telo dnes problém nie je
i jeho dušu po chvíľke držíme v dlani
jej tenké vlákna prstami krehkými uchopiť naša myseľ mieni
a držať ich čo najdlhšie.
Dostať sa k srdcu, čo v hĺbke leži
kryté od svalov, kostí a šliach
tá cesta tŕnistá v kukuričnom poli,
tá je náš cieľ, čo driemä v nás.
Ani tá koža hladká pehatá kryjúca svaly
neodradí človeka k podstate hunana preplávať,
ani tie oči žiariace zmyselne, ani ten úsmev sladký,
tie dary ozajstnej života najlepšej matky,
ani radosť z tej chvíľky či z rozoranej postele
neodradí človeka v úprimnej dôvere
hľadať to krásne tlčúce srdce
to centrum žitia a rytmus duše.
Len milujúci človek vie, čo je mať,
chcieť, trpieť, plakať, prosiť a viac nedostať.
Platónove ústa sú miestom vystupujúcej duše,
sú prahom mysle zhmotnenia.
A ja som ten šťastný, kto mohol a smel
chytiť tie sladké horúce bozky, vnárať sa do svetov roztokov
duše a tela, ideí, vôní a jeho tajov.
Som preto skazený, ak toto pre mňa je veľa, no chcem viac -
to srdce ľudské v horúcej dlani zvierať?...