Všetko to začalo už na základnej škole. Vlastne až teraz, si uvedomujem že to bolo už na prvom stupni, nakoľko mnoho mojich kamarátov často hrávali futbal, chodili aj na futbalový krúžok a podobne. Ja som mal s tým veľký problém. Nevedel som, kam sa mám zaradiť. Futbal ma vôbec nebavil (ani som ho nesmel hrať pre astmu), a nič také som si nevedel nájsť. V 4 ročníku sme si museli povinne vybrať nejaký krúžok. Ani neviem prečo ale strašne som chcel ísť na háčkovanie :D . Teraz sa na tom veľmi smejem ale nikdy nezabudnem čo mi na to povedala učiteľka:
,,Toto nie je vhodné pre chlapcov. Skús si nájsť niečo iné."
Spočiatku som tomu veľmi nerozumel. Veď je to predsa len krúžok. Aj to naň nemusím chodiť tak čo? Ale časom som na to prišiel. Všímal som si, že omnoho lepšie vychádzam s dievčatami ako s chlapcami. Vždy sme si mali čo povedať, a vedel som že ak im niečo poviem tak to ostane len medzi nami a naopak. Chalani si zo mňa koly tomu často uťahovali, až to nakoniec vyústilo k šikanovaniu. Áno, šikanovali ma v škole koly tomu že som sa bavil viac s dievčatami než s chalanmi, koly tomu že som bol slabší, mal som okuliare a pod. Zistil som že o tom treba hovoriť. Často som koly tomu plakal, nechcel som sa už vracať do školy ale nejak som to už vydržal. Mal som mnoho priateľov ale zistil som jednu vec: nikomu z nich som nemohol povedať že sa mi viac páčia chalani ako dievčatá. S tým mám problém aj dodnes.
Pochopil som, že hoc sme v 21. storočí, otázka ohľadom homosexuálov je u mnohých ľudí veľmi nechcená téma. Ani len najlepším priateľom som nemohol povedať kto v skutočnosti som. Až časom som zistil, že asi to nebudú skutočný priatelia ak ich odoženiem od seba len tým, že som iný než sú oni. Čo je to potom za priateľstvo?
Najhoršie som sa cítil v období, keď sa začalo s Referendom o rodine. Celé Slovensko tým žilo. Rozhádalo sa koly nemu mnoho priateľov a rodín. Aj u mňa to tak bolo. Mnohý ,,priatelia" ma odvrhli keď som im povedal že nie som ochotný zúčastniť sa tohto referenda. Pozerali na mňa s obrovským odporom akoby som spáchal niečo neodpustiteľné. Odôvodnil som to tým, že nie som ochotný rozhodnúť o právach iných ľudí. Mal som vtedy obrovskú chuť povedať im, že budú rozhodovať aj o mojich právach ale nemal som tú odvahu.
Doma to tiež žilo referendom. Mamina bola za, ale nakoniec nešla voliť. Brat bol tiež za ale on voliť šiel. Mamina sa ma spýtala prečo vlastne nejdem voliť. Nevedel som jej na to odpovedať. Povedal som jej na to len: ,,Nesúhlasím s ním." Usmiala sa na mňa, ale ja som spozoroval to sklamanie v jej očiach. S bratom sme tiež rozoberali túto tému, ale on to nezniesol že som nešiel voliť. Nazval ma hnusným buzerantom, povedal mi mnoho veľmi nepekných vecí ktoré tu nebudem ani radšej písať. Ublížil mi, veľmi mi ublížil ale jeho názor na LGBT ľudí neviem ovplyvniť. Nezostáva mi nič iné, než len to všetko vydržať, a možnože až budem samostatný, závislý sám od seba, budem schopný povedať priateľom ale aj rodine kto naozaj som. Bojím sa toho čo príde, bojím sa toho že ma zavrhnú, ale viac sa bojím toho že ma vždy budú vnímať takého akým som kvôli nim, než akým som v skutočnosti.