Keď pochopíš, že je zrazu všetko inak. Že všetko malo byť inak. Že nápisy, ktoré si videl na stene, na moste, na ceste – si stále obchádzal s myšlienkou: „Mne to adresované určite nie je, veď ja robím všetko správne“.. Keď sa zastavím, keď sa zastavíš, keď si pomyslíš, keď si rozmyslíš. Dnes malo byť všetko inak?
Nie, nemalo.
Je tak, ako má byť......? Možno áno, možno že. A ak by aj..... Nikdy nie je neskoro, tak choď. Postav sa a rob čo cítiš, lebo na čom inom záleží?
Na egu? Na pomste? Vždy som bola ten človek, ktorý si povedal: „Druhú šancu Ti nedám, radšej ti dám lekciu, ako sebe doživotnú infekciu – na srdci.“
Vtedy som ľutovala..... Dnes neľutujem. Zabránila som si cítiť, myslieť, alebo zúfať, či dúfať? Dnes už viem, že vtedy čo bolelo , prebolelo – posunulo. Ty sa stále hneváš, no ja som už inde.
Mrzí ma, každý sa so všetkým vyrovnávame inak. Ja sa však vyrovnávam rýchlo. No ty vo mne zachovávaš čiarku, kde mala byť bodka. Nechaj ma ísť, odísť, vyrásť. Ak praješ zle mne, ubližuješ svojmu vnútru ...no ja som to už pochopila.
Nemôžem sa posunúť, lebo ty si na mieste, vyvolávaš ortiele a praješ mi nemiestne.
Už sa pohni a nekuj to v ohni.
Spôsobila si mi bolesť. Pôsobila. Ale i ja tebe.... Určite.
No nedám ti šancu. Ani jednu, ani druhú. Radšej by som maľovala dúhu.
Prečítaš to ty. Možno sa už pohneš a ja nebudem cítiť, ako v noci žobreš......aby som sa vrátila.......
Tak už radsejnurob bodku, či kúp si vodku, hlavne ma už nechaj ísť.