Alex prišiel z práce domov, zatvoril za sebou dvere a už ho čakal kľačiac na zemi Denis. Alex – 25ročný štíhly čiernovlasý chalan, oblečený v trochu úzkych a mierne obtiahnutých čiernych nohaviciach, rozopol a vyzliekol svoj imidžový kabát.
V žiarivo bielej košeli s tenkou čiernou kravatou a vzorne uviazanou okolo krku bol v ostrom kontraste Denisom. Ten až na plynovú masku na hlave, obojok na krku a malý kovový pás cudnosti nemal na sebe nič – ako bolo v ich domácnosti obvyklé.
V rukách držal ďalšiu latexovú plynovú masku. Alex sa vyzul a hneď si kľakol na zem k Denisovi. Denis mal 21 rokov, vyše meter osemdesiat, štíhly až mierne vychudnutý, s nádherným úsmevom, blond vlasmi a ružovými líčkami – taký sladký cukríček.
Nepozdravili sa. Chytil ho okolo krku, opatrne mu stiahol z hlavy plynovú masku, aby mu mohol jazykom olízať stiahnuté pery. Potom mu to isté urobil aj Denis a nakoniec sa vášnivo pobozkali. Hneď na to mu Alex natiahol späť plynovú masku a zároveň mu Denis nasádzal na hlavu jeho masku. Povinným zdvorilostiam bol koniec. Ešte sa krátko ale pevne vzájomne objali a žmurkli na seba – na znamenie toho, že sú obaja šťastní, že sú opäť spolu. Denis ešte chvíľu pozeral, ako si Alex vyzlieka nohavice aj košeľu a hneď na to aj spodné prádlo s otvorenou zadnou časťou. Pod košeľou mal Alex na krku – rovnako ako Denis čierny kožený obojok. Keď bol vyzlečený, zobral asi metrové spojovacie lano, ukončené na oboch koncoch karabínkami a ako zvyčajne pripol jeden koniec k svojmu obojku a druhý k Denisovmu. Stáli čelom k sebe, pevne sa pritisli jeden k druhému, znova sa objali a vášnivo obaja takmer súčasne schmatli prstami vyšportovaný zadok partnera a pevne stisli prsty.
Presunuli sa na gauč, Denis sa posadil a Alex si ľahol, chrbát si oprel Denisovi o nohy a hlavu o jeho vyšportovaný hrudník. Denis sa kochal pohľadom na pohodlne ležiaceho Alexa, mierne sa k nemu naklonil a začal ho hladiť.
Alexovi, azda aj Denisovi prebehla hlavou myšlienka, aké úžasné vie byť také celkom obyčajné lano – keď sú obaja spolu doma, nikdy si nebudú vzdialenejší viac ako jeden meter. Kus lana, ktorý ich spolu pevne spája patril medzi jeden z najnovších nápadov Pána. Azda ho nebavilo prepínať medzi dvoma kamerovými obrazmi, alebo len nemal rád, pokiaľ sa každý z nich nachádza v inom kúte ich garzonky. Teraz ich má vždy v jednom zábere, kamkoľvek sa pohnú. Toto jediné určite mierne prekážalo obom chalanom – kedykoľvek bolo treba ísť na záchod, do kuchyne alebo kamkoľvek v rámci bytu, museli zakaždým vstať a ísť obidvaja. Nie, že by im to nejako naozaj vadilo, veď beztak museli vždy a na slovo uposlúchnuť pánove príkazy, na to už boli samozrejme zvyknutí, Pán ale takto získal ďalší spôsob, ako im zase trochu skomplikovať život. Určite sa mu to tak však páčilo.
Pán si vždy vedel poradiť. Najprv naučil chalanov, aby sa obdarúvali neuveriteľným množstvom bozkov – vždy podľa jeho inštrukcií – buď museli ostať v orálnom spojení určitý čas, prípadne po zaznení zvukového znamenia všetko nechať a začať sa vášnivo bozkávať francuzáky a popri tom sa rukami dráždiť...
Zvyčajne ich však vždy niečím prekvapil. Keď už boli navyknutí na bozkávanie sa, zrazu dostali povel, že s bozkávaním je koniec. Našťastie po mesiaci ich Pán za dobré správanie odmenil tým, že zákaz zrušil. Inštrukcie im posielal zásadne mailom, prípadne okamžité úlohy cez sms. Jeho hlas nikdy nepočuli. Zato vedeli, alebo aspoň tušili, že skrz kamery, nainštalované v každom kúte veľkej miestnosti ich neustále sleduje. Preventívne. V ich byte nebolo miesta, kde by mali súkromie. Súkromie do ich vzťahu, do ich života skrátka nepatrilo. Rovnako ako vlastná vôľa, vlastný názor.
Po určitom čase, keď si chalani na seba ako tak zvykli, Pán im zakázal rozprávať sa spolu. Toto bol asi najnečakanejší a najradikálnejší zásah z jeho strany. Bez varovania, zo dňa na deň. Evidentne to Pán plánoval, zrejme mal ten dojem, že si už toho povedali dosť, tak ich chcel zase trochu potrápiť. Chlapci si však sprvu mysleli, že tento príkaz je iba dočasný a bude platiť dokým ho Pán neodvolá – týždeň-dva, možno tak mesiac. Pán ho však neodvolal a chlapci spolu odvtedy neprehovorili. Rozprávali sa spolu len očami. Už si viac nepovedali ahoj, prepáč mi, ďakujem ti, či milujem ťa... Začiatky boli samozrejme ťažké, aj preto im Pán veľmi pomohol tým, že im doručil dva elektrické obojky, aké sa používajú u psov na odnaučenie štekania. Nuž, odnaučili – štekať aj rozprávať... obojky bolo treba pevne pripevniť na krk tak, aby sa dva kovové hroty zabárali do kože. Akýkoľvek náznak zvuku vyvolal okamžitý zásah elektrickým prúdom – elektrošoková terapia. Stačilo aj nahlas zakašľať a hneď bolo. Veľmi zábavné boli aj úlohy od Pána, keď trest – bičovanie museli obaja absolvovať s týmito obojkami na krkoch. Neskôr Pán poslal sms správu, v ktorej si žiadal, že jeden druhého musí bičovať tak dlho, dokým ten nevykríkne od bolesti a neujde sa mu silný elektrošok do tela. A toto celé sa musí zopakovať päť krát. Alex však veľmi neznášal tie elektrické výboje do tela, preto sa zo zvyku snažil radšej mlčať, takže Denis, v zúfalej snahe trestanie ukončiť, alebo aspoň urýchliť, nakoľko ho už dosť boleli ruky, bičoval Alexa tak silno ako hádam ešte nikdy, než ten konečne vykríkol a dostal tak svoj trest, päťkrát... Aj bez kamier by robili len a len to, čo mali dovolené či prikázané od Pána. Kamery im len majú pripomínať, že Pán ich neustále vidí, sleduje. Či sa skutočne díva, to samozrejme nemali ako zistiť, takže radšej predpokladali, že áno, nakoľko prípadné tresty boli pri každom ďalšom porušení niektorého z pravidiel zakaždým prísnejšie...
Na kamery si časom zvykli, rovnako ako na obojky, lano a tresty, ktoré boli vždy prísne a bolestivé. Aj tresty boli vyriešené šalamúnsky: dalo by sa povedať, že za pochybenie jedného trestali oboch – trest totiž nadeloval jeden druhému. A keďže sa chalani mali veľmi radi, ťažko povedať, či viac trpel fyzicky trestaný, alebo psychicky ten, čo musel trest vykonať a ubližovať tak svojmu milovanému priateľovi.
Tresty bývali zväčša vo forme spanku, čiže bitie trstenicou, opaskom či bičom.
Alex nemá rád bolesť, Denisa síce spanking mierne vzrušuje, preto musí vždy dostať taký počet rán, aby miesto vzrušenia cítil už len bolesť.
Bolesť bola jednou zo základných zložiek ich zvláštneho vzťahu – keď ich Pán spojil do vzťahu, vôbec sa nepoznali, boli to dvaja celkom odlišní, neznámi ľudia.
Ani nevedeli, ako sa ten druhý volá – mená im totiž určil Pán. Azda sa Pánovi obaja páčili, preto im venuje toľko času a energie a hrá sa s nimi ako so svojimi bábkami. Živými bábkami... A oni, poslušné hračky, hrajú jeho hru a plnia všetky jeho príkazy.
Na začiatku hry boli obaja títo chalani heterosexuálne orientovaní. O to zábavnejšie bolo pre Pána hrať sa s nimi a spojiť ich do vzťahu. Ani jeden z nich však nemal ani tušenie, že ten druhý je hetero, obaja si mysleli o tom druhom, že je na chalanov. Zo začiatku to teda bola len hra – Pán rozkazuje a oni plnia všetky jeho príkazy. Bez diskusie, bez odvrávania. Nakoniec sa však to, že boli v byte len sami dvaja, navyše tu nesmeli nosiť žiadne oblečenie, dennodenne sa pozerať jeden na druhého úplne nahého a spať spolu nahí na jednej posteli prinieslo svoje ovocie.
Aj chalani pochopili, beztak nemali inú možnosť riešiť niečo s niekym iným. V práci samozrejme mali aj okrem kolegov aj príťažlivé kolegyne, Denisa pre jeho sexy postavu a neodolateľný výzor skúšali viac či menej nápadne baliť kolegyňky, ako aj podaktorí kolegovia, Denis si však mohol len povzdychnúť, hoc v práci si mohol relatívne robiť čo a ako on chcel, ihneď po pracovnej dobe musel utekať rovno domov, vyzliecť sa do naha a byť pod dohľadom Pánových kamier. Obaja chalani teda nemali najmenšiu možnosť spoznávať ostatných ľudí. A pokým budú pánovými hračkami, tak to aj tak zostane...
Keďže ani jeden z nich nebol sadista a nemal rád bolesť ani prijímať, ani robiť, znášali obaja dosť ťažko povinné trestanie – príkaz od Pána. Jedného dňa dostali taký príkaz, že v rámci zvyšovania ich fyzickej odolnosti budú musieť každý deň absolvovať určitý počet rán. Na exekúcie im poslúžil masívny drevený stôl, ku ktorému bolo možné nešťastníka pevne prikurtovať.
Pravidlá určoval Pán: najprv začali so smiešnymi a zanedbateľnými desiatimi ranami. No nie, že by neboleli, ale po skončení prišiel príkaz od Pána, že nasleduje ďalších 20. 30 rán bola v prvý deň celkom slušná záťaž. Navyše každým dňom sa počet rán navyšoval o jednu. Aby toho nebolo málo, mali zakázané mať pri výkone trestu zapchaté ústa. Plynová maska – ktorú museli už vtedy povinne nosiť na sebe po celý čas pobytu v byte síce spoľahlivo tlmila prípadné zvuky, pri akomkoľvek náznaku vydaného zvuku čakalo na previnilca ďalších 10 rán navyše. To už nebola žiadna sranda potom. Kým si chalani zvykli na túto bolesť a prestali ju intenzívne prežívať, trvalo to určitý čas. Trest, z pohľadu vykonávateľa akosi vzbudil silnú dávku ľútosti a empatie v oboch chalanoch. Taký bol zrejme Pánov plán. Keď si Alex uvedomoval, koľko bolesti spôsoboval tomu druhému chlapcovi, ktorý tam bezbranne ležal priviazaný ku stolu, so slzami v očiach a množiacimi sa červenými čiarami na zadku a nemal možnosť ani kričať, ani plakať, vždy mu ho prišlo strašne ľúto. Keby nemusel, už nikdy viac by mu neublížil. Ale žiaľ musel. Rovnako, ako potom musel už červený, zbitý Denis nekonečné chvíle spôsobovať bolesť jemu. Snáď aj jemu bolo vtedy ľúto Alexa. Azda z pocitu bezmocnosti švihal ten bičom stále silnejšie a silnejšie. Alebo sa to Alexovi len zdalo. Pravda, platilo, že stopy na zadku musia byť dostatočne viditeľné. Chlapci nesmú podvádzať, inak hrozilo, že Pán nebude spokojný a celý trestný rituál si budú musieť zopakovať, čo by znamenalo celú bolesť prežiť vzápätí ešte raz, možno dokonca s ešte vyšším počtom úderov. To už by nemuseli ich boľavé telá vydržať, takže po tom, ako to dvakrát zažili to už nechceli znova riskovať. Boli nútení biť, ubližovať svojmu spolubývajúcemu naozaj nefalšovane, silno a nemilosrdne.
Následne po exekúcii mali obaja od Pána voľno, takže sa zväčša zvalili k sebe na posteľ a utešovali pohľadom. Raz cez zarosené priezory plynovej masky, inokedy sa museli na príkaz Pána olizovať či bozkávať. A robili to s úprimnou radosťou, nie preto, že by si to vychutnávali, viac preto, že chceli jeden druhého utešiť a ospravedlniť sa mu. Denisa aj Alexa vždy mrzelo, pokiaľ im pán nedovolil dať si dolu plynové masky, keď sa nemohli kamarátsky pobozkať a povedať si očami „prepáč mi“, ani si vzájomne utrieť slzy z očí... Už si obaja zvykli, že po treste bude nasledovať sladký bozk od toho chalana, že si pritisnú hlavy najbližšie ako je to vôbec možné a navštívia teplú ústnu dutinu toho druhého. Keď im Pán nedovolil dať si dole masky, vtedy si uvedomili, že netúžia po ničom inom viac, ako sa dotýkať tváre jeden druhému, bozkávať sa. S nikým iným, nie s dievčaťom, nie so sexy kolegyňou ktorá sa mu veľmi páčila, ale s týmto neznámym chalanom... s chalanom! Prežitá bolesť, ktorú ešte stále cítili na tele a ešte dlhý čas pocítia, bolesť, ktorú im spôsobil práve ten chalan...a ktorému potom alebo predtým rovnakú bolesť spôsobil on, všetka tá zúfalosť a poníženie prežité počas pobytu v tejto nenávidenej garzónke, všetky reálne zážitky s virtuálnym Pánom, toto všetko ich časom dokonale zblížilo tak veľmi, že už ani nepomysleli, že boli niekedy heterosexuálne orientovaní a že už len predstava dotýkať sa akéhokoľvek chalana sa im obom hnusila... Koniec koncov, boli tu zavretí, uväznení vo vzťahu, do ktorého ich spojil Pán, beztak nemali na výber. Začali sa mať radi, ľúbiť sa, milovať jeden druhého.
Na noc mali dovolené dať si dole plynové masky, aby na ďalší deň v práci z nich nebolo cítiť gumovú arómu. V byte mali len jednu postel, na ktorej spávali nahí veľa seba. Zo začiatku mali prikázané od pána spať s rukami zviazanými za chrbtom, stiahnutými v zápästiach. Po vzájomnej dohode Denis vždy pevne zaviazal ruky Alexovi a potom si zaviazal pripraveným kusom lana svoje vlastné. Bolo totiž dôležité, aby sa ráno vedel aspoň jeden z nich sám rozviazať. Samozrejme, práve príkaz spať s rukami za chrbtom vyvolal v oboch chalanoch veľmi silnú túžbu môcť sa objať, čo však nebolo možné. Vynahrádzali si to preto aspoň vzájomným trením nôh o seba, občas aj rytmickým cinkaním kovových pásov cudnosti Jailbird, ktoré mali nasadené obaja. Spomínam si, ako som ho takto dávno, keď sme tu bývali spolu ešte naozaj krátko, v akomsi smútku z osamelosti ako jediného človeka, ktorý bol nablízku opatrne pobozkal na ústa – bez povelu, povolenia, len tak, úprimne, lebo som to proste potreboval spraviť. Nebol som si istý ako zareaguje,pozrel som sa mu do očí, ako by som si od neho chcel telepaticky vypýtať súhlas. Predpokladám, že nechápal, čo od neho chcem, no aj tak nenápadne, sotva badateľne kývol hlavou a pobozkal som ho, úprimne, srdečne, kamarátsky. Nebránil sa, na moje prekvapenie mi bozk opätoval a bol to ten najsladší koniec náročného dňa.
Jedného dňa, vlastne už večer pred spaním, pripravený stráviť noc v tradičnej polohe na boku, čelom k Denisovi, po tom ako mi zaviazal ruky za chrbtom, vytiahol odkiaľsi šnúrku od topánok. Nechápal som, čo s ňou mieni robiť, no to už ju prevliekol cez očko na mojom obojku, potom cez svoj a nakoniec šnúrku utiahol. Potom ju utiahol ešte viac, aj s mojím krkom a hlavou a na môj zvedavý pohľad sa na mňa usmial, žmurkol a akoby mi chcel povedať: takto ťa budem mať bližšie, už sa mi nevzdiališ.
Potom si šikovne zaviazal za chrbtom svoje ruky. Ja som zatiaľ skúsil odtiahnuť hlavu a s radosťou som zistil, že to naozaj nepôjde. Ostali sme tam tak ležať na boku, ruky obaja zviazané za chrbtom, pozrel som sa do očí tomu blonďavému ružolícemu chlapcovi s pekným úsmevom a peknými perami, žmurkol som a začali sme sa bozkávať, silno, intenzívne, vášnivo, nekonečne dlho – tak, ako to vedia len dvaja úplne si cudzí, heterosexuálne orientovaní mladí muži. Vlastne, bývalí hetero ;)
Dúfam, že sa vám čítanie páčilo.