Je tak krásne predstaviť si čo sa ukríva za kilometre vziadlenými vrškami hor, ktoré pozorujem pri pití kávy. Je krásne predstaviť si aká buducnosť nás čaká. No čo horšie ked človek dostane záblesk budúcnosti a či už očiami umelca alebo povedome nevidí nič. Nezazrie obraz krajiny a osobného štastia. Presne tým si teraz prechádzam ja. Moje dni nastanú ked slnko vystrieda na oblohe mesiac a krajinu zatieni čierná blúza, ktorá pokrýva všetko kam oko dovidí temnotou. Ja bezducho sedím na kresle a vnímam každé jedno mihnutie či už len kridla malej mušky alebo smietky prachu, ktorá pada po schodisku dolu. Vnímam hlas svojho povedomia a uvažujem o živote ako o utrpení a o nastahach, ktoré číhaju poza každého rohu. Krok po kroku testujem miesta kde stúpam a bojím sa že sa prepadnem do temna. Tej neuprosnej tmy a nebude cesty spať. Rozmýšlam čo ma čaká. Rozmýšlam a to ma ubíja. Ked chcem spať, v izbe ustane ticho a ja zavriem oči prebudza sa vnútro a jeho hlas mi nedá oddychu. Je to tak krehké a tak ľudské báť sa no zároven nepochopené a nepríjemné pre osobu, ktorá sa v živote stretne so spiritom, ktorý nás prenasleduje. Je to démon, ktorý nás pevne drží a núti nás robiť veci, ktoré by sme nikdy alebo aspon z osobného presvedčenia nedokázali. Presne to je sila ľudstva "strach" . A ja s úctou a bez hamby priznávam že sa bojím. Bojím sa veci okoľo seba no hlavne bojím sa sám seba. Som nepochopený som riadená streľa, ktorá každú chvíľu može nečakane zmeniť smer a utržiť ranu. A jedíné čo sa teraz pokúšam ovládnuť je moja buducnosť. Čas, ktorý sa može nečakane pominúť a nikdy nepride. Pretože budúcnosť sa živi našímy myšlienkamy. Silou, ktorú somna budúcnosť čerpá ubúda a ja nevládzem. Jediným liekom, ktorý ošetri moje rany je zmyseľ života. Ten zmyseľ je vedľa mna...