Všetko začína...
Opäť raz videl Ivana. Presne toho istého Ivana, s ktorým sa videl na konci augústa. Bol v šoku. Nie Ivan, on. Bol v šoku z viacerých dôvodov. Prvým a najhlavnejším dôvodom bolo, že ho rozrušil. Presne ten Ivan, ktorý mu kedysi dával nádej žiť svoj život naplno a krásne, prežiť hoci aj nukleárnu vojnu. Nedával mu to fyzicky. Vlastne ani psychicky ani fyzicky. Len boli raz spolu, na jeden obyčajný deň. Pár hodín a potom ešte raz a to intenzívnejšie. Stretli sa pred stánkom bistra, kde si pred chvíľou kupoval tu hroznú margaritu, pri ktorej starý Taliani plačú a spomínajú ako chutila ich originálna pizza. Nenapodopiteľná pizza. Jemu osobne ani nechutila, bol alergický na laktózu, no napriek tomu si ju kúpil. Rozmýšľal prečo si ju bol kupovať práve vtedy. Keby si ju kupoval o pár minút neskôr stretli by sa. On by bol rozrušený a Ivan by sa iba usmieval tak ako vždy, tak ako sa usmieval keď boli spolu pod mostom. Ivan sa tiež zastavil v tom bistre, možno naschvál. Ale komu by to pomohlo, jemu určite nie nemal rad pizzu. Ivan sa otočil na neho dva krát. Stále sa iba usmieval. No aj tak bol so štyrmi heterosexualnymi babami. On si bol istý že to nevedeli. Ivan bol homosexuál, možno bisexuál, vždy mal v takých veciach chaos. O tejto vedel iba Ivan, Ivan a pár jeho "známych" s ktorými si rád "užíval" život. No stále nerozumel prečo sa usmieval. Výsmech ?! Táto predstava v ňom vyvolavala pohoršenie a hrôzu. Hrôzu v to že mal pocit že v poslednom čase sa mu každý smeje. Nebol to fyzický smiech z plneho hrdla ktorý ľudia často vypúšťali do éteru. Bol to psychický smiech ktorý videl len on. Asi len on, mal pocit že nikto iný, len on. On teda ďalej sedel omráčený na tej strašne nepohodlnej stoličke aké bývajú pri bistrách v nákupných centrách. Plechové, bledé a dosť nevkusne gýčové. Mal pocit že väčšina vecí okolo neho bol len komerčný gýč. V ústach mal zbytky jedla ktoré nestihol, pravdupovediac už nevedel dožuť. Ivan si nič nakúpil a len si sadol k jeho kamarátkam. Vtedy sa za ním chcel obzriet no pri bistr už nebol, nevidel ho ani v jedalni a na terasu bolo vidieť len cez okno, ktoré sa ako na truc lesklo. Mal teda pocit že je na terase. Bolo to jediné racionálne vysvetlenie. Chcel ísť fajčiť, no nechcel ísť za ním. Nebál sa ho, len mu to bolo nepríjemné. Aj tak už odchádzal. Chcel odísť už dávno, pizzu mal už studenú a napriek jeho priateľom, ktorých mal rád sa už nevedel na nič sústrediť, nudil sa. Vstali, vstal aj on a pobrali sa všetci štyria k eskalátorom. Vtedy uvidel, že Ivan sedel iba za stĺpom . Vysnená cigareta už bola na dohľad. Prešiel uz iba jedny sklenené dvere a... Fajčil. Konečne fajčil. Studený vzduch sa mu opieral o spodok brady, ktorá mu vykúkala spod šála, mal ho veľmi rád. Fajčil rázne ale pomaly ako vždy. Odkedy si pamätá fajčil razne a pomaly. Tískol pery k sebe a dovnútra. Robilo mu zle keď sa mu dym dostal priamo na zuby. A vždy si potiahol z plneho dúška až do pľúc a vydychoval z psychickým nadšením. Všetko čo ho bavilo robil z psychickým nadšením, no nedával to nikdy väčšmi najavo.