Ako obvikle som prišiel do klubu. Bol to môj obľúbený klub, no aj keď ho navštevovali najmä gayovia spoločnosť v klube podliehala spoločneskej mlčanlivosti a tímto témam sa radšej vyhýbala. ľudia neakceptovali názory druhých, hádali sa o najbežnejších prostých veciach. Bolo to hlboko niekde v nich zakorenené hádať sa vyvolávať hádky a mať z toho pôžitok. tak sa stalo aj dnes. Prišiel som do klubu s dobrou náladou ktorá mi pretrvávala až do kým som odtiaľ nevypadol niekam do rúška noci. Krok do ničoho no zároveň do sveta ktorý som až tak nepoznal ale bol mi aj známym zo všetkých tích filmov, zidealizovaných kníh a rozprávaní starých mám. Ľudia v klube viedli svoje obľúbené, idiotské monológy aj keď to chceli uhrať na dialóg no väčšinov si ani nevypočuli názor, postoj ani len myšlienku druhých. Debatovali, no skôr len vypúšťali úseky krátkych myšlienok nad ktorymi sa nikto ani len nechcel pozastaviť, keď si ju už vôbec vypočuli. Popíjali svoje drinky tak rýchlo že postupne som im nerozumel už vôbec nič. “Ty i tu t-ším nvý” povedal mi chlapec ktorého som síce veľmi dobre poznal no on zo svojou momentálnou hladinou alkoholu v krvi nevedel ani kde býva. Bol to čarovný človek, so zaujímavým životným príbehom. Mal som ho rád aj keď často nehovoril čo si myslí. Bol ovplivňovaný všetkym, každým, nikdy nemal svoj vlastný názor ale vedeľ veľmi dobre prečo prijal názor niekoho druhého. Tupý výraz nechápavého psa keď ho majiteľ potiahne za vodítko aby sa mu niečo nestalo, nespravil niečo zlé. Oči mu závideli aj tie modelky z reklamy na nejakú riasenku, ktorú som nedobrovoľne videl ešte kým som stihol vypnúť televízor a vypadnúť niekam preč. Volal sa Áron a zo svojou zavalitejšou postavou mi pripomínal že existujú aj ľudia, ktorý nevedia či chcú držať diétu alebo vyžrať celú chladničku aj s poličkami o polnoci v strede ťažkej dilemy vybrať si miesto kde bude pokračovať vo svojom spánku. “Nie, nie poznáš ma Áron ” povedal som presvedčivo ako politik. Nechápavo na mňa pozrel, zakrútil hlavou a v strede nejakej myšlienky ktorá mu vykvitla niekde medzi alkoholom a nočnou únavou. “ Chceš ?! “ povedal náhle a tak prudko vyskočil zo stoličky až sa chytil baru za ktorým sme sedeli aby nespadol. Podal mi sáčok z bielym práškom, ktorý som už tak známo poznal a spôsobal mi aj dneska tú zreteľne sangvinickú náladu. “Lieky na ukludnenie som si už dnes dal” poďakoval som mu a predsunul som to pred neho. Zase ten nechápavý pohľad som sa snažil prehliadnuť, pokračovalo to miknuťím plecami a znova ten známy nechápavý pohľad. “Tak sa ukludním sám” pristal na moju hru. Vysipal si obsah do pohára, ladne malíčkom pomiešal a s chuťou si odpil. Bol inde a odpálený na zvyšok noci. “Výborne, zase môžeme byť staré trio ja môj pseudonym a duševná choroba za ktoré som si mohol sám.” napadlo ma a usmial som sa väćmi ako kedy pred tím.