_________________________________________________
I. ČOSI O ZVUKU
-------------------------------------------------
//.
...Tma...
...obklopuje ma zo všetkých strán, topím sa v nej, dusím sa...nekonečno...vidím nekonečno, zahalené temnotou...
Nahmatám si oči, skutočne sú otvorené,... nespím,... oslepol som?
Na pätách cítim drobné tikadielka, dopekla...poskakujem ako na žeravom uhlí, kriste, na zemi sú chrobáky, hmyz, červy...panebože...
Po chvílke zadychčaný stojím v slizkom bahne, v tej temnote, z každej strany cítim čisi pohľad...v tejto pozícii som neskutočne zraniteľný...nič nevidím, cítim len ten zápach, sladký plesnivý smrad v ovzduší...je toto vôbec vzduch? Cítim sa akoby som plával v nejakej velikánskej nádobe, do ktorej ktosi nalial číru tmu...bože môj...kde som to?...
A uši ma pália akoby mi v hlave horel oheň...oheň, ale bez svetla...krokodíl a päťprstý pes s jednou nohou omotanou okolo veľkého diamantového rohu na prostriedku jeho čela...zmocňujú sa ma podivné vízie a nemám z nich dvakrát dobrý pocit, je to akoby som bol chorý, istotne blúznim, zabalený v mokrej deke kdesi na gauči, toto všetko je len výplod mojej fantázie, no ak je to skutočne len vidina...prečo nič nevidím? Čajová lyžička... zavlažovacie zariadenie chrliace pomarančový sirup, horí... neúnosne sa strácam, všetky tie slová, závažie na mojom chrbte je stále ťažšie a ťažšie praskajú mi stavce, tikadielka sa odrazu dotýkajú mojej tváre skláňajúcej sa k zemi, miliardy nožičiek, nahota povyšuje dotyk na hrôzyplné bodanie, zvýrazňuje každý škriabajúci chĺpok, nožičku a každé žihadlo v nebojovej polohe, neútočia, chcú vo mne bývať, nie som pre nich hrozba, som domov, úkryt...
_________________________________________________
II. NA STROME A POD STROMOM
-------------------------------------------------
//.
(momentálne nedostupná časť)
_________________________________________________
III. STRAŠIDELNÝ HRAD
-------------------------------------------------
//.
Návštevníci ako husi kráčajú za sprievodcom po točitom schodisku do najvyššej veže. Malé okienka po stranách hrubých múrov ich trochu znepokojujú a nepríjemné, nerovnaké schody sem tam akoby schválne vyskakovali aby chodci o ne zakopli. Držia sa pohromade a sú trochu napätí, každý z nich totižto čítal čo to o pochybnej histórii tejto pamiatky, na letáku, ktorý bol súčasťou zájazdu, spolu s občerstvením a nudnou reklamnou prezentáciou firmy Lauritax-co., na ktorej sedeli celé poobedie.
Večerné prehliadky bývajú vždy veľmi obľúbené, turisti si zväčša radi potom sadnú doma pri káve a pustia sa do rozmazávania všetkých ich dychberúcich zážitkov pred svojimi smiešnymi známymi a rodinou, ktorí, prirodzene, nikdy nenavštívia tak zaujímavé a úžasné miesta ako ich chvastúnsky spoločník či spoločníčka. Zväčša začnú používať výrazy ako „neskutočné“ „atmosferické“ alebo „záhadné“ a zatajovať pri tom hlas...
Takže, tí lenivší sú už vo fáze rutinného zdvíhania nôh a tupého hladenia pred seba aby sa náhodou nedotkli intímnych partií postavy pred nimi, čo sa aj napriek tomu stáva, no keďže bezmála vyšliapali už takmer osemsto schodov, nikto si to nevšíma.
**
Fučiaci germáni a vykysnuté babičky so značkovými igelitkami plnými suvenírov konečne vyšliapali do okrúhlej miestnosti na vrchole veže. Je tu dusno ako vo vyhriatej rúre, drobné oblé okienka v hrubých múroch sa nedajú pootvárať a klimatizáciu pamiatkový úrad nepovolil namontovať do tak významnej stavby ako bol Bauhauzský zámok. Toto prítmie naokolo, a kadejaké tienisté predmety na stenách,...expozícia môže začať –
„ Dámy a páni...“ zahlaholil hlas kurátora a hneď nato sa ozval bľabot okuliarnatej prekladateľky, dnes to bude všetko dvojjazyčne. „...vitajte na otváracej prehliadke tohtoročnej letnej sezóny, vitajte na Bauhauzskom zámku...“ a tak ďalej, treba si vážiť ľudí čo nemajú čo robiť a len lozia po svete aby nakoniec skončili doma netušiac či sú tie zážitky ich alebo o nich iba počuli či ich videli v televízore. Staroba vás totálne vygumuje a sebadôvera sa stane asi tak výraznou ako čierne škvrny na slnku o dvanástej na obed...
Skrátka muž v zelenej veste so strapatými vlasmi a neodmysliteľnými okuliarmi na drobných očkách začal odkrývať záhadnú a spletitú históriu tejto usadlosti, no bez zbytočných podrobností, vlastne by ani žiadne zvlášť zaujímavé nevedel a navyše, turisti si nepotrpia na cudziu fantáziu, radi sa spoliehajú na tú svoju...a tak široké aj vychudnuté zvráskavené tváre preskakujú očami raz na kurátora raz na prekladateľku a spájajú si jeho gestá a tón hlasu s jej pretransformovanými slovami, chlípni starí páni si zase spájajú svoje pomotané myšlienky s jej výstrihom či krátkymi nohavicami, tí však prídu o tú najzaujímavejšiu pasáž z celej tej dlhej a nudnej prednášky.
„...áno, je pravda, že na tomto zámku boli zaregistrované podivné úkazy, vlastne niet divu, po tom ako sa tu panovníci často neprávom vyvršovali na svojich služobníkoch, a vôbec je historicky doložené, že najkrutejší z nich...“ zaznelo meno pri ktorom sa všetci pozreli na seba, lebo znelo ako nadávka v nemčine „...spáchal jednu z najradikálnejších popráv v tých časoch, a nešťastnou náhodou pri nej umrel aj sám.“ Ktosi z toho davu ľudí vystúpil do popredia a položil dosť nechutnú otázku, na ktorú zarazený rektor len s pozdvihnutím obočia odpovedal „...áno, traduje sa, že robil aj také veci...“ v dave širokých aj vychudnutých postáv sa to trochu zahmýrilo a prekľadateľka zostala červená ako cvikla.
**
Dolu na vrátnici je zatiaľ živo, akýsi muž sa dobíja dnu, ignorujúc nadávky ospalého vrátnika. Vraj prebieha prehliadka a nikto nemá povolený vstup okrem návštevníkov čo sú vnútri a tí sa von nedostanú aby sa tam znovu vrátili, logicky osvetluje situáciu.
"To nie je možné, potrebujem tam ísť a to súrne!Je tam moja manželka!Okamžite ma pustite dnu!" "To žiaľ nie je možné a nekričte mi tu, je noc!" "Ach tak...noc..." veľavýznamne podotkol muž..."...tak koľko chcete?" vytiahol koženú peňaženku, v póze zvanej -platíme v potravinách- "hm? dvesto? tristo bude stačiť?" vrátnik, kĺže očami po bankovkách žiariacich v svetle žltej žiarovky, no netvári sa zrovna nadšene "Koľko myslíte, že mi tu platia pane?" muž sa zarazil "No určite nie toľko koľko by ste si priali" reagoval pohotovo "Hlúposť, pozrite, expozície v našom hrade sú špeciálne, výnimočné, program pozostáva z množstva efektov a trikov, a nejde o žiadne handrové bábky či prezlečených dôchodcov, ľudia platia veľké peniaze aby sa sem dostali a premelie sa ich tu kopec. Občas premýšľam odkiaľ vôbec chodia-" "päťsto?" prerušil ho surovo chlapík stále s peňaženkou v ruke. Dotknutý vrátnik len znechutene zagúľaľ očami a zavrel dvierka na okienku pred sebou. Dialóg sa skončil, nasledoval monológ plný nadávok a preklínania. Keď muž prechádzal cez dláždenú cestu popri zatvorených stánkoch s občerstvením, kdesi v diaľke sa objavila dvojica svetiel, ktoré sa rýchlo približovali, zvuk motora bol čoraz zreteľnejší.
**
Dva dni predtým napoľudnie sa kdesi v temnej pivnici hradu stalo toto: žena v stredných rokoch sa opierala o vlhký, kamenný múr. Odrazu sa objavila tá stará, chlpatá ruka kĺžuca po jej krivkách, stláčala všetko čo sa stlačiť dalo a skúmala každý kopček a útvar na tele pani D., Tiché vzdychy sa v zatuchnutom vzduchu historickej miestnosti nedokázali pohybovať a tak sa zaraz aj ztlmili a stíchli. Matná žiara poľudňajšieho slnka sem dopadala cez uzučké mreže okienka kdesi tri metre nad prachovou podlahou a vášniví spoločníci len zťažka rozoznávali obrysy toho druhého. Čo sa týka ruky, je nutné podotknúť, že mala aj rameno, taktiež sa napájala na hrudník s hlavou a vôbec všetkými náležitosťami ľudskej bytosti, aj keď značne asymetrickej, touto bytosťou bol len starý údržbár, ktorý tu mal dnes vykonať prieskum barokového potrubia. A potrubie sa ukázalo byť zhola nefunkčné, neviedlo k žiadnemu zdroju vody ani plynu, zdalo sa akoby tu bolo len tak na okrasu, navyše v sedemnástom storočí v tunajších končinách potrubie ako také vôbec nepoznali, čo viedlo mnohých skeptikov k úvahám, či vôbec je to to za čo sa to pokladá alebo len niekto uveril asociatívnej predstave o danom náleze. Toto všetko však nič nemenilo na fakte, že pán údržbár si dnes poriadne obohatil program a keď pred pol hodinou prechádzal okolo schodov do podzemných pivníc ani sa veľmi nebránil zhypnotizovanej pani D., ktorá ho náruživo stiahla dnu a okamžite, bez jediného slova začala bozkávať a taktiež aj ohmatávať.
Otázkou je, prečo táto matka dvoch detí, pred tromi mesiacmi oslávivšia svoje okrúhle štyridsiate narodeniny, prečo táto zrelá, vydatá žena so skvelou postavou a vypracovaným hrudníkom...prečo si nepočkala na niekoho krajšieho a súcejšieho ako bol tento nechutný šesťdesiatročný údržbár s bravčovou tvárou a stoosemdesiatkilovou postavou, vysoký prinajmenšom ako priemerné pianino, ktorého tak razantne uviedla do polohy zvodcu...
Pravdou je, že bola vážne zhypnotizovaná, nech to znie akokoľvek absurdne, a viac, než slovo hypnóza, tento jej stav vystihne iné - posadnutosť. V tej chvíli totiž, v jej tele sídlil duch tristo rokov mŕtvej služobnice Magdalény P. a ako sa zdá, nebola žiadnym anjelikom.
_________________________________________________
IV. ČAS
-------------------------------------------------
//.
...ach, no, najradšej by som na všetko jednoducho zabudol. Všetky tie slová a zvuky omotané snovou ozvenou, odlesky v očiach, jemné, zamatové vlasy vznášajúce sa v letnom povetrí, vôňa medu a ružových kvetov,... čo iné to pre mňa môže znamenať okrem toho, že len spomínam a stagnujem. Spomienky mi kradnú súčasnosť, a vôbec - „teraz“ je ten jediný okamih, ktorý môžem využiť, dopekla s nimi, zábudlivosť nakoniec nemusí byť až tak zlá vlastnosť, teda, myslím, pre jedného človeka, jeho okolie by to kľudne mohlo dosť nasierať. Nikto nemá rád zábudlivcov, vždy sú všade neskoro, maria všetky plány, ruinujú skvelé zážitky, všetko im je ukradnuté a len prežívajú, nemusia sa trápiť so závažnými vecami, jednoducho na ne zabudnú a spomenú si až keď proste prefrčia okolo a sú preč.
Na parapet okna dopadajú lúče neskorého poobedňajšieho slnka. Listy na stromoch šumia vo vánku a v miestnosti je dusno. V ústach mám sucho, nie je tu ani pohár vody, musím čakať kým niekto príde aby som oň mohol požiadať, ale zatiaľ len čakám. Čakám a premeriavam si túto zvláštnu izbu plnú starého nábytku a rôznych drobností, porozmiestňovaných na rozličných miestach. Kompozične je to všetko nesprávne, nezladené, dýcha to tu vkusom šesť ročného dieťaťa. Už aby som mohol ísť... Otvoria sa dvere, dnu vkročí nemotorná postava doktora, venuje mi vcelku chladný pohľad, koniec koncov, dnes neordinuje a som tu navyše zadarmo, lebo všetko hradí spomienka na tú podivnú záležitosť spred pár rokov. Nezávládne ticho, mlčíme , no on sa hrabe v tom svojom veľkom drevenom šuplíku, hľadá pero a nejaké podstatné papiere, teda aspoň natoľko podstatné aby sa venoval viac im ako mne. Trochu mi to už lezie na nervy, ten šuchot a rámusenie malých vecičiek, navyše ani nevidím čo tam je, dúfam, že si nemyslí, že som zvedavý. ...málinko aj áno. Odhodlám sa, a„...mohol by som, prosím, dostať pohár vody? Je tu veľmi horúco...“ chlap na druhej strane stola sa strhne, viete je tu ten velký stôl, čo väčšinou mávajú psychiatri na vidieku, zatrpknutý k veľkým mestám a zahľadení do seba a do svojej výnimočnosti v tak malej komunite akou je dedina, hodí na mňa prekvapený pohľad a potom s ospravedlnením hodným toho najslabšieho herca mi naleje z plastovej flaše malinovku. Odpijem si s ďakovným výrazom v tvári,... je teplá a zatuchnutá, plávajú v nej drobné čiastočky kalu...ktovie či s tým nepolieva kvety, usmejem sa naňho, teraz zadumane pozerá na list papiera pred ním na stole.
„Tu mi to podpíšte...“ tučný prst prekrýva tri možné miesta na podpis, uistím sa ktoré z nich je to správne, čím si vyslúžim znechutený výraz na jeho tvári a definitívne zakreslím svoje priezvisko do kolonky s nápisom -pacient-...
**
Ako som bol informovaný, pozajtra ma prevezú do mesta, komplexná liečba bude trvať tri mesiace, splácať ju budem dva roky, čo však teraz nie je až tak podstatné, dôležité je, že dnes mám pred sebou dlhý deň.
Musím začať s balením, zabezpečiť dom pred vlámaním a ospravedlniť sa pár susedom. To posledné je vlastne prvá z miliardy drobných skúšok, ktoré budem absolvovať nasledujúce mesiace...
Ako kráčam popri drevených plotoch, oči mi zablúdia na vzdialené kopce, vzdušná perspektíva namiešala lesom modrastý kabát a obloha sa sfarbuje do kovovej sivej. Nie je ešte ani deväť ráno.
Dlhé monotónne zvonenie kdesi v diaľke domu za hrdzavým plotom, majiteľ nadáva, rozrazí vchodové dvere, popod nos si mrmle nadávky, no pekne, asi som to držal pridlho. Zvolám slová na pozdrav, jemu sa zježí obočie, už je zle, chystá sa čosi povedať, skočím mu do reči, asi príliš prudko, tento je neodbytný chŕli tie jeho urážky na moju hlavu s kadenciou sprchovacej hlavice...aby nie...bežím, do lýtka ma trafí papuča. Cítim sa ako malé dieťa, prenasledujú ma vlci, bežím rýchlejšie, prvá skúška nevyzerala jednoducho, no ukázalo sa, že ju asi aj tak budem musieť dočasne preložiť...pretože, vo chvíli ako som sa obzeral za seba v domnienke bezprekážkovej dráhy pred sebou ma to odrazu hodilo naspäť a ako pružina z pera som padal na zem, prekvapene nado mnou stála Margita, s drobným bicyklom v rukách momentálne už nezatvárajúc bráničku na jej dvore, momentálne hladiac na mňa, momentálne iskriac očami, a vôbec, čo by ste čakali od niekoho kto uvidel patnásť rokov nezvestnú osobu, ktora mu navyše zničilia život, respektíve jej, vlastne, neznie to pateticky? Dá sa vôbec život pokladať za zničený?...krik, má hrubý hlas ako kôň...pán doktor, si zrejme myslel, že jeho metódy nemajú chybu. No mňa práve jedna taká nečakaná chyba veľmi nečakane udrela päsťou do nosa...
**
Margita Bartošová tridsaťosemročná panna s jedným okom neustále hľadiacim kamsi na špičku nosa ešte stále stála v tej polohe boxera tesne po udelení knockoutu súperovi.
Z priečelia domu zletel holub a preplachtil mojim zorným poľom, videl som všade len fialové škvrny. Ten koktavý hlas, kedysi tak priameho človeka hovoril niečo v zmysle "Ty si sa predsa odsťahoval!" akurát, že vyslovenie tejto vety zabralo zhruba osemnásťkrát toľko času čo vypitie pohára studeného mlieka.
Pokúsim sa vám osvetliť stav situácie kým teda ležím na zemi a mám pocit, že by som mal konečne uviesť nejaké fakty o svojom živote...budem veľmi stručný.
_________________________________________________
V. KLBKO
-------------------------------------------------
//.
Na obežnej dráhe planéty zem sa v absolútnom tichu premiestňujú družice , blikavé svetielka vysielajú signály o ich funkčnosti a polohe dolu k ľuďom a kde tu sa mihne čosi väčšie, sonda alebo vesmírna stanica, na tom nezáleží.
Po púštnej ceste si to fičí cadillac bez strechy, je noc a z rádia takmer nečujne hrá akési pomalé country. Milióny hviezd na indigovej oblohe, krajina je len čierna plachta a svetelné kužely do nej vypilujú ryhu , ktorá sa vlastne razom aj zarastá. Je noc, a na zadnom sedadle leží mŕtvola.
Jej čierne vlasy vejú vzduchom, zatiaľ čo horúci piesok sa ladne víri od kolies. Zabil si ju včera večer a celý deň si premýšlal kam s ňou, no dnes v noci sa musíš konečne rozhodnúť, čo bude potom. "...počúvate nočné vlny,...a teraz, si pustíme jednu velikánsku klasiku" názov nasledujúcej pesničky v šoférovi vyvolal niečo ako "to snáď nie" a tak rádio skončilo vypnuté.
Pravidelné pradenie motora sa ropzplýva v tichu...a vtom sa v kuželoch svetla zjavili nohy mladej stopárky...
_________________________________________________
VI. ÚVOD
-------------------------------------------------
//.
Neúprosný kohút sa rozkikiríkal na žltočervené ranné zore. V podhradí je chladno od rieky sem vnoci pritiekla hmla a práve sa zráža do kvapiek rosy, tieň desiatich veží však ešte stále dopadá na dedinku krčiacu sa pod hradnými múrmi. Ďalšie stredoveké ráno v stredovekej dobe keď deň je ešte v plienkach.