Maruška sa vystrela ako mačka, podráždene sa posadila na posteľ tak, aby si nebuchla hlavu o drevený strop a v duchu nadáva na ten neskutočný hurhaj, ktorý v ranných hodinách tak veselo produkoval zverinec, čo mala Služba. Beáta sa už rozvaľovala na svojej terase, o ktorú sa bola ochotná podeliť s Maruškou, srkala rannú kávu a vyhadzovala omrvinky japonským kohútom, sliepkam a majestátnym pávom, ktoré Služba s obľubou chovala „ako každá iná dôchodkyňa žijúca na Slovensku“. Maruška bola nadšená, že dostala pozvanie do rekreačného sídla, ktoré Beáta vlastnila, a nikomu o ňom nehovorila. Dopravili sa tam helikoptérou, ktorú riadila Služba. Sídlo sa týčilo na obrovskom svahu, ktorý obmývala rieka. Vlastne to bola moderná budova na samote v národnom parku. Nik tam nemohol postaviť ani len zápalkovú škatuľku, no Beáta dokázala všetko... kúpiť nepredajné, urobiť malú Rezešovú nevinnou za poriadne prepchatú obálku, či už nakupovať s kamarátkami a popritom preťahovať ich manželov. A tak si aj stavala tam kde sa nesmelo. Ľudia jej mnohokrát závideli aj to čo nemala, alebo nechcela mať. No ona si už dávno z toho vrásky nerobila. Maximálne podvihla spodnú peru a tvárila sa, že v jej okolí niečo poriadne zapácha.
Na stôl si Beáta porozkladala prospekty ktoré obsahovali rôzne informácie o spoločenskej udalosti, kde sa veľa pilo a tancovalo. Organizovala to ona sama a ľudia, ktorých poverila. Volala sa „Revenge“, čo bol aj symbol Beátinho záujmu. „Trestať, mučiť, popraviť ale najprv svoj cieľ poriadne oslabiť“ taktne krákorila Beáta a podávala Maruške cukor do kávy. Alkohol, ktorý sa mal podávať by v kombinácii skolil radom aj sedem mužov. Beáta plánovala vždy všetko dopredu, mala rada pod palcom každý detail, od hudby až po zoznam hostí. Vždy vedela, čo na koho platí a toto bolo rozhodne jej bojové pole. Niekedy bola ozaj ako veštica! Maruška sa išla dožadovať, čo si vezme na seba a na to už Služba vedľa nej otvárala krabicu od Versace. „Pre teba drahá, za tvoju podporu...“ letmo kývla Beáta a poslal Službu preč. Tá o niekoľko minút naháňala svoje japonské kohúty po lúke, lebo zabudla privrieť kurín.
Nasledujúce dni sa u nich vystriedali thajská masérka, japonská pedikérka, francúzska manikérka, žena na pilates, jógu a iné vtipné veci, vizážistky a kaderníčky... rozroloval sa červený koberec a ženy vyškatuľkované odlietali naspäť do civilizácie.
Večer sa rozbiehal v plnom prúde, ženy z auta videli hromadu tlačiacich sa a prskajúcich ľudí, ktorí sa dožadovali svojej pravdy, že ich mená sú na zozname hostí. Maruška sa na tom celkom bavila, no Beáta, ako meteorologická sonda, vyzerala svoje obetné baránky, ktoré mala v pláne zarezať.
Vystúpili z auta, prebehlo pár póz, falošných úsmevov a pozdravov a už sedeli pri bare. Pochopiteľne, ten bol plný kvákajúcich žien, ktoré sa cez svojich úspešných partnerov dostali tam, kde neboli pozvané. No Beáte to bolo jedno. Hneď ako ju zbadali, rútiť sa smädnú a bažiacu po víne, odskočili ako cvrčky, a už ich nebolo. Maruška takmer dostala infark, keď sa vedľa nich zjavila Služba. Mala na sebe legíny, reklamné tričko na Metaxu, vlasy zopnuté v tartanovom uzle a v rukách držala okenu a handru. Naklonila sa k dcére a ako spoľahlivá čínska ploštica ju stručne informovala o tom, čo sa zomlelo za poslednú hodinu na dámskych toaletách. Beátina tvár sa zaliala spokojnosťou, pohladkala Službu na znak vďaky a dopila svoj prvý pohár. Barman ho okamžite zamenil za plný, urobil jej čiaročku, aby Beáta na svoje želanie vedela, koľko toho skonzumovala a kedy môže očakávať stav, že sa nebude vedieť kontrolovať. Schmatla Marušku ako to mala vo zvyku a ženy si razili koridor na parket.