Beáta sa vtisla pomedzi nekvalitné stoličky v jednej letnej záhrade, odhodila cestou cigaretu a druhou rukou už vyberala ďalšiu. Do uší jej prúdil zvuk ľudovej slovesnosti v podaní maďarského podtónu a tamburíny z neďalekého pódia, na ktoré našťastie nemala výhľad. Dostatočne jej stačil otupený jeden zo šiestich zmyslov a tak sa snažila vypudiť z hlavy predstavu zavíjania tridsiatich cirkulárok, na ktoré sa prišlo pozrieť celé ľavé krídlo domova dôchodcov v Barci. Elegantne sa snažila posadiť za malý čajový stolček na ktorom by mohla veštiť z gule a prezrela si vinný lístok, pričom stále hádzala očkom na svoju obeť, Martu.
Nečakane sa pri nej zjavil čašník, vyceril na ňu štátne zuby a spýtal sa: „Dobrý, ste prišla?“ Beáta vyprskla ako mačka, kašľom elegantne potlačovala smiech, vytiahla príručný vejárik a prstom ukázala na fľašu vína, ktorú si vybrala ako predjedlo. Vonku bolo na umretie, teplomery praskali, ľudia odpadávali a ona si prehadzovala dlhé vlasy zo strany na stranu ako zebra svoj chvost. Nevedela sa poriadne sústrediť, bola nahnevaná na Marušku, že sa nechala na takúto dôležitú misiu odstreliť do klimatizovanej kancelárie a ona musela trpieť ako Služba. Keby bola kysnuté cesto tak by určite zaplavila celú hlavnú ulicu.
Od nudy a toľkého čakania naťahovala krk a sondovala roztvorený plátok novín, ktoré mala pani od vedľa v rukách a slopala ľadové víno, ktoré jej ten nezmyselný pán priniesol. Na každej strane boli len vraždy, drogy, politické ambície a podozrenia na korupciu. Marta stále sedela sama na druhej strane ulici, telefonovala o dušu a keby nemala Beáta zrak v poriadku, tak si pomyslí že aj štrikuje. No to sa len Marta rozhadzovala rukami, ako mala vo zvyku, čo bolo jej poznávacie znamenie z jedného kilometra.
Neprešlo ani desať minút a Martin stôl sa kompletne zaplnil osobami s ktorými sa mala samozrejme stretnúť. Marta mala vo zvyku spájať spoločenské kasty do jedného celku a tak ako sa Beáta obávala najhoršieho, hroby sa otvorili, mole vyšli zo svojich úkrytov a všetky bzdochy naskákali na vlak spoločenského života. Vytiahla fotoaparát, a starostlivo si priblížila každú jednu ženu, ktorú v posledných dvoch rokov utopila ako nadbytočnú mačku v sude. Pocvakala pár záberov a začala ľutovať, že nevzala vyvenčiť Službu, ktorú by mohla nasadiť ako plošticu. Bola by o zrnko múdrejšia, no tak si len povzdychla. Vytiahla diár a do stĺpca si zapísala tých osem mien sediacich za jedným stolom. Posledná bola samozrejme Marta. Keď uprace to smetisko 7 trpaslíkov, expresne ju natrieska do krabice veľkosti číslo 8 a deportuje ju DHL spoločnosťou naspäť za Atlantický oceán. No... keďže už mala čo chcela, a videla to, po čom ozaj netúžila, odoslala cez telefón svoju špiónsku databázu Maruške a popýtala si účet.
Čašník pricupkal ako medveď v ruji, koketne na ňu pozrel, položil jej účet v knižke na stôl a spýtal sa: „Už by ste nám odišla?“ Otočil sa na päte a hodil na ňu ešte jeden úsmev. Beáta znova siahla do kabelky. Na stôl položila matný biely papier, zobrala do ruky príručné zrkadielko, natrela si pery červeným rúžom a dokreslila na ne kontúrku hodnú francúzskej prostitútky. Otlačila svoje pery na papier a dopísala: „Tvárte sa, že som tu nikdy neprišla!“ Vstala, vrhla posledný pohľad Xeny bojovníčky na Martin stôl a odišla kúpiť Službe novú panvicu.