Maruška šla stlačiť zvonček na Beátinom skromnom príbytku, no Služba jej už otvárala veľké, mohutné dvere z masívneho orecha a spýtavo jej pozerala na lesklé lodičky. Tá to mlčky pochopila, vyzula sa pred prahom dverí ako moslimka a vstúpila elegantne do haly. Služba sa milo usmievala, čo značilo, že má dobru náladu a z toho vyplývalo, že ju má aj Beáta. Síce bolo len skoré predpoludnie, Maruška postrehla vyleštené schody a obrazy, koberce boli ako obláčiky naplnené vôňou nemeckých čistiacich prostriedkov a všade vládol čistý vzduch a Službin režim domácnosti. Beáta sedela na západnej terase a užívala si slnko ktoré bolo na východnej strane. Služba priviedla Marušku, ponúkla jej jedno z obrovských ratanových kresiel, do ktorého by sa zmestilo aj 5 vypasených detí a hneď na to zmizla variť obed.
Beáta sa nezdravila. Ona sa vlastne nikdy nezdravila. Vždy bola ticho, až pokiaľ o niečom nezačali kvákať. No dneska sa škerila obdobne ako Služba. Maruška bádala, že Beáta sa na niečom dobre baví. Tá rezko vstala, pricupkala k stolu, zobrala plechovku piva z chladiaceho boxu, odcupkala k zábradliu, natriasla sa tam ako morka a oviazala okolo otvoru na plechovku špagát. Tú potom pomaly spúšťala na zem ako záchrannú ampulku života, vlasy jej vo vánku poletovali a ona sa snažila zachytiť pohľady nového záhradníka ktorého si ulovila v registri študentov zo zahraničných pobytov.
Ako pri potravinách, tak aj v tomto prípade pre Beátu platilo, že každý „produkt“ má len určitú dobu trvanlivosti. Maruška sledovala s pobavením túto komédiu, kde Beáta hrá hlavnú rolu rozkekešenej pubertiačky a následne si za to preberá zlatú malinu. Uhniezdila sa pohodlnejšie v kresle a čakala pokiaľ Beátu osvieti minimálne slnko. Služba sa medzitým vrátila s pojazdným minibarom, pripravila jej kávu, naservírovala jej Campari a tak sa ujala veci, ktorú vie robiť najlepšie. Začala piť. Tak ako všetky ostatné „hry“, ani pri tejto Beáta dlho neobstála, už sa nariasovala naspäť vo svojom vysedenom kresle, pila víno, ohriakla poštové holuby, mľaskla jazykom a utrúsila: „No!...“
Marušku to vytrhlo z rojčenia, ktoré u nej nastávalo vždy, keď ráno fušovala do Campari. Bola zase plne pri zmysloch a ako verný psík zazerala na Beátu, čo sa dozvie. „Som počula, že prišla Marta...“ začala Beáta a tým aj skončila. Obe vedeli čo to znamená a Beáta schválne nechala päť minútovú pauzu na to aby si obe ženy zrekapitulovali vlastné spomienky z nie tak dávnej minulosti. Maruška sa teda tejto správe nepotešila. Ak by bol čas bosoriek tak už by stavala hranicu, kde by so slasťou viazala Martu lanom hrubým ako štrkáč, od hlavy po päty. Ich pohľady sa stretli a ženy vedeli s určitosťou len jedno. Vždy na každého hrali nejaké to divadielko, ale z toho sa črtala ich životná rola a minimálne hit sezóny...