Beáta počítala peniaze, ktoré nakradla. Už dávno vedela, že len ten sa má dobre, kto kradne. Ostatní hlupáci nekradli a tak robili ako otroci, ktorí zvyšovali pravdepodobnosť, že sa bude mať ešte lepšie. Bankovky sa jej šúchali medzi prstami tak dokonale, ako na počítadle v zmenárni, úškrnok jej behal po tvári a prebývala v nej maximálna spokojnosť. Ak by bola mačka, tak by rovno aj priadla.
Hneď, ako usúdila, že urobila dostatočný počet kôpok na nasledujúci mesačný rozpočet, zazvonila na Službu, aby prišla po zvyšok peňazí, uložených vo vreciach na špinavé prádlo. Vzala si radu k srdcu od Marušky, ktorá bola neskonalá perfekcionistka a tak mali všetky veci svoje miesto. Natiahla sa po zväzok obálok a kôpky s rôznou veľkosťou začali postupne miznúť v ich vnútri. Nato Služba, ako poryv vzduchu, vkĺzla do izby. Zavinšovala svojej jedinej dcére pekný slnečný deň, položila jej pohár bieleho s popolníkom na nočný stolík, schmatla vrecia so „špinavým prádlom“ a už jej nebolo.
Beáta vstala z postele a navliekla si na seba hodvábny župan. Schmatla pohár ako sup a občerstvila sa výdatným dúškom, aby mohla otvoriť svoj diár v hlave. Malými trhacími pohybmi triedila denné úlohy v mozgu ako japonský robot, dopila víno a vrhla sa na naplnené obálky, ktoré začala triediť na dve kôpky. Jedna išla na domácnosť, Službu a na ich životné potreby a tá druhá na jej rozmary, utužovanie vzťahov a marketing.
Počula v hale hodiny odbíjať deviatu ráno a hneď, ako na božie prikázanie, jej začali zvoniť telefóny. Ľudia skrze ňu vedeli, že pravej dáme sa pred deviatou ráno nevolá. Tým chcela vlastne naznačiť, aby jej tie otravy volali trebárs okolo desiatej a nesedeli každý pracovný deň na hodinkách, ako poľská hydina. Taktne sa pozrela na brnčiace telefóny, pohybovala perami, gestikulovala niečo v tom zmysle, že sa ospravedlňuje, ale momentálne nemá čas a hneď ako to bude možné, zavolá naspäť, nato sa vypoklonkovala a už jej v izbe nebolo...