Keď sa dážď snúbi s vysušenou zemou a semiačko vyženie výhonky na prieskum, cesta intuície a pudov sa zmení pod rukou rozvahy, na to o čom sme doposiaľ počuli len z príbehov. Keď sa každodenný život zdá byť už ustálený po búrke a hladina je podozrivo pokojná, oblohu zamoria tisícky lupeňov odkvitajúcej hrušku a husia koža mi po chrbte opäť behá. Obdobie alergikom krušné a životu naklonené, mení priestory duše pusté a rany na zahojené. To slnko božské zohriať sa snaží každý kúsok bunky, účet za energiu je nízky, veď úsmev ukázať je nutné, keď dlaň sa s inou túli. Spadla na mňa dúha a rozbila mi hlavu, viem, vy viete, no plné vrece farieb teraz mám, ktoré uschovať či predať na čiernom trhu je sprosté, ak viete čo tým myslím.
Keď popapáte veľa lásky, bolí vás bruško? Pochybujem. Tak prečo sa neprejesť do popuku a čakať, či narastie nové uško alebo sa zjaví nová jamka v líčku. Na mieste, kde si gravitácia vzala dovolenku a slnko praží neprestajne, spojili sa duše navždy väzbou, ktorú diamant len závidí. Chcem pracovať vo fabrike úsmevov, nech som si 100% istý, že ten tvoj je jediný.
Niekto si konečne povedal, že stačilo prázdnych výčitiek nikým nevypočutých a nadišiel čas, keď ľahnúť si do trávy je vzácnejšie a nevyhnutné. Nesmrteľné nádychy a výdychy len hrajú našu hru. Oči ubiehajú kontaktu s neskutočným, lebo strach je vždy väčší než odhodlanie uveriť. Ten okamih, keď plachosť víťazí nad rozumom a triaška nemilosrdne preradí najskrytejší úmysel, je tu. Báť sa, to proste nejde, lebo vedľa si ty a tá nekonečná priepasť.
Skočím šípku bez úvahy a myšlienky na to čo bolo, ale s tým čo môže byť. Konečne? Posledné vývojové štádium šťastia? Má zmysel zničiť smrť ešte pred životom? Šťastie , ach to šťastie. Tisícky príbehov, milióny farieb, stovky pocitov a desiatky ľudí. Žijeme osobitne, no neskutočne spolu.
Stále som len zviera, túžiace po mäse a ochotné zabíjať pre kus pocitu blízkej duše. Kradnúť jablká a slivky, preskakovať ploty a behať pomedzi tiene domov. Skrývať sa, držať sa za ruky a hádzať široké úsmevy od ucha k uchu. Nezachráni ma padák ani kyslíková maska. Nechcem byť zachránený, lebo lietať doposiaľ mohli len okrídlené tvory, a keď sa podarí, život dokáže vypestovať krídla aj nám.
Ahoj včerajšok, budeš ma milovať aj zajtra? Nerozmyslíš si naše sľuby a tajomstvá a nepovieš mi aby som navždy tiahol preč? Pretože aj keď bolo veľa smútku a trápenia, vždy bude viac lásky a úsmevov, jedinečných v tvaroch a naplnených v kvalite. Paranoidný oblak lieta nad krajinou, ktorú dážď sužoval dlho a slnku sa tu ťažko verí. Odhaliť skryté, keď škriatok sa môže skrývať za každým popolníkom, je neprípustné. Zaslepení a smutní cítia, že tešiť sa je zakázané a trestné, bohvie prečo no trestné a zakázané.
Omyl! Kto vyniesol tento posledný rozsudok? Nie ja, nie ty, lebo cítime teplo a vánok, úlety kútikov a trasenie kolien. Prehrávame tento boj rozumu proti umu, keďže aj králik radšej podporí svoj druh a pud. Je to jednoduché, pochopiť nepochopiteľné, odpovedať na nezodpovedané, utopiť sa v týchto dunách nekonečnej viery. Ďalší krát kúpiť trezor, nájsť preň miesto, naplniť ho a s ťažkosťami zatvoriť. Vymyslieť vzorec na horenie času a vypáliť celý Rím.
Zanechať ryhu, malú čiarku, podpis. Na diele, ktoré som aj ja vlastným bytím podporil v tvorbe a stál pri jeho zrodení. Postaviť katedrálu, vyblýskanú v speve sedmokrások, za stonu ľúbiaceho sa páru.