Krásne spíš a sníš. Je hlboká noc, len pár šalie vonku naskrz krutosti. A ty sníš a spíš vo mne a ja s tebou. Viac než kedykoľvek predtým, pozorujem každý tvoj nehybný pohyb, dúfajúc že ma to zasiahne. Milióny jedným smerom a až dvaja tým druhým. Nehádaš, lebo sníš o nás, zatiaľ čo ja pochybujem. Pochybujem o sebe, nikdy o tebe, pretože ty si v každom svetle krásny a v každom tieni vidím iba svoju chybu. Obrnil som sa, možno zo strachu, možno z nevedomosti. Nevedomky som sa ti bál odhaliť seba, teba, motýľa, bál som sa ako nikdy a pritom nevedomky. Okamih a z niečoho je nič a z ničoho je niečo bez oho s o.
Stratený, nájdený, zatratený, objavený. Milujem!!! Seba, teba, motýľa... Ostalo iba málo. Niekoľko mušlí, ktoré neobjaví žiadny potápač bez šnorchla . Aspoň tie moje sú navždy skryté medzi dvomi komorami. Deväť a dve štvrte? Na rozdiel od tvojich vypustených krídel trepúcich sa nad poslednou planinou.
Jedna, dve, tri, desať a hneď veľa. Po jednej sa zjavovali, pomaly, nenásilne, chceli nás ohúriť tisícky svätojánskych mušiek. Prvý krát čo som ich videl. Aj posledný? Stan je už zložený a nezatrbliece sa nad ním ranné zore v lúči slnka ako nad zničeným pretekárskym okruhom. Stratilo sa všetko zvnútra. Jadro bolo strávené červíkmi na dovolenke, chutilo! Bodaj by nie, keď vykradnúť tú truhlicu sa snažilo niekoľko grázlov. Ten(on aj ona)tam, či onam.
Prišla ako slnko a slnko súčasne. Oslepila, rozjasnila no tiež vysušila a zoškvarila. Mňa, teba, motýľa... Piča. Nálepka zalepí, záclona zacloní, omietka stmavne. Je chujovina čakať na kryštálový vlak týždeň. Taký neexistuje, je vymyslený, pretvorený z toho obyčajného a upokojujúceho.
Bublinka. Hore, dole, skrz aj neskrz. Letí, lebo verí, že ten jednoduchý ju bude strážiť. Našla samú seba medzi samohláskami nechtiac život nikomu skomplikovať. Nepochopí nesrdce, možno ani srdce, ktoré bývalo sebou a temnotou zbité či láskou vyzdobené nemá najmenšiu šancu proti jednému odmietajúcemu pohľadu. Nezapamätám si slová, gestá ani skutky. Ale jeden pohľad zostane navždy vytesaný hlboko na mieste, kde posledná mušľa zrodí perlu znovuzrodenia potom ako vstaneš a zmizneš.
Bublinka. Konečne. Zvonku krásna, farebná, odráža svetlo a obrazy okolia. Neschopná povedať svoj vlastný názor. Svoj pocit. Bez spriaznenej duše, či bublinky. Stredobod pozornosti? Ako? Prečo? Telo alebo duša za to môže? Bublinka prázdna je, nelogicky definovateľná v tomto čase Nie, žiadnym vektorom ani papierom. Láska, ktorá vyprchala, samotný atóm, sám, bez väzby. Raz praskne. Nikto nevie kedy a prečo. Ako prášok sa bude sypať a ďalej a ďalej siať svoje farby. V kvete dúhy budú rásť púpavy, lietať semiačka, kvitnúť a premieňať sa. V mňa, teba a motýľa... lásku