Odletel som za slnkom, ako šarkan, ktorý využil silu svojich krídel a nával priaznivého vetra. Zdvihol som kotvy, naplnil plachty túžbou spoznať. Som pirát. Chcem hľadať, objavovať a milovať tú krásu nepoznaného. Nadýchnuť sa slaného vzduchu, potlačiť ten cit v sebe. Rozhodol som sa. Podľahol som. Ako včielka nedokázala odolať slnečnici. Obyčajnej, no geometricky krásnej. Verím, že na druhej strane nájdem dokonalosť, po ktorej túžim už tisíc. Som duša pátrajúca po pokoji, odhodlaná sa znovu narodiť a ráno vstávať so slzami. Ani teraz, keď sa svet zbláznil a vyzerá vesmírne dokonalý, nedokážem zabudnúť na malého princa. Opúšťam istotu, snáď nie teba, len preto aby som mal o stránku v palubnom denníku viac. Vyrážam na misiu, s ktorou sa už rodíme do tohto labyrintu. No nie sme myši, omámení tou silou zážitku. Je to iné. Podstatne iné no v podstate jednoduché. Možno v zlom čase a na zlom mieste si uvedomím, že máme stále jedno slnko. Ale zatiaľ musím ísť. Navonok pevný a zvnútra zvedavý. Som schizofrenický lúč slnka, plný pojašených fotónov. Chcem spievať v piesku a tancovať pomedzi vločky. Rozdávať život a jesť vzduch. Páliť zlo a koncentrovať nádheru.
Povolaním som alchymista
dopovaní prírodou, otrokom
stojacim vždy za tebou, všemocný
a spútaný, nevzdám sa a neopustím,
tak prečo si stále neverím?
Hneď ako sa zdvihne hmla z prístavu a z pristávacej dráhy odplašia všetky vtáky, odídem. Za Tým... šťastím...