Raz, keď som bol nováčikom na strednej škole, uvidel som chalana z našej triedy, ktorý išiel zo školy. Volal sa Marcel. Vyzeralo to, že nesie domov všetky učebnice.
Myslel som si: kto by odnášal v piatok všetky knižky? Musí to byť pekný somár. Ja som mal rozplánovaný víkend - sobota párty a futbalový zápas s priateľmi na nedeľu. Pokrčil som plecami a išiel som ďalej. Ako som tak išiel uvidel som bandu chalanov, čo utekali jeho smerom.
Bežali priamo na neho. Vytrhli mu z ruky knižky, podrazili nohy tak, že pristal v blate. Jeho okuliare odleteli a videl som ich dopadnúť do trávy niekoľko metrov od neho. Pozrel sa na mňa a ja som uvidel ten strašný smútok v jeho očiach Trhalo mi to srdce. Pribehol som mu na pomoc. Podal som mu okuliare a povedal som: tí chalani sú hajzli, nevedia sa normálne správať.
Pozrel sa na mňa a povedal: ďakujem. A na jeho tvári sa objavil úsmev. Bol to jeden z tých úsmevov, čo prejavujú skutočnú vďačnosť Pomohol som mu zobrať
knižky a opýtal sa, kde býva. Ukázalo sa, že neďaleko mňa. Pýtal som sa prečo som ho nikdy predtým nestretol. Že vraj chodil na inú školu.
Nikdy predtým by som sa nedal dokopy s chalanom z inej školy. Niesol som mu pár knižiek a celou cestou sme sa rozprávali. Ukázalo sa, že je fajn chalan. Pýtal som sa, či si chce zahrať futbal s mojimi priateľmi. Povedal, že áno. Celý víkend sme boli spolu vonku a ja som spoznal Marcela viac a obľúbil som si ho. Aj moji priatelia si ho obľúbili.
V pondelok ráno tu bol Marcel s kopou knižiek späť. Zastavil som ho so smiechom a povedal, že bude mať dobré svaly z tých kníh. Len sa usmial a polovicu knižiek mi naložil. Behom štyroch rokov sme sa stali najlepšími priateľmi. Posledný rok sme rozmýšľali o nejakej vysokej škole. Marcel sa rozhodol pre štúdium chémie a ja pôjdem na techniku. Už vtedy som Vedel, že budeme navždy priateľmi. On chcel byť chemickým inžinierom a ja som chcel byt konštruktérom. Marcel bol "hovorcom" triedy, takže si musel pripraviť príhovor na záverečnú slávnosť. Naťahoval som ho, že si zamachruje, ale bol som rád, že to nemusím byť ja - tam hore a rozprávať. Záverečný deň prišiel. Videl som Marcela, vyzeral perfektne. Bol jeden z tých chalanov, ktorý dospel a našiel sa behom rokov. Zosilnel a veľmi mu svedčili okuliare. Mal hodne kamarátov, všetci ho milovali až som niekedy žiarlil. Dnes bol ten deň "D". Videl som, aký je nervózny z príhovoru, tak som išiel za ním, potľapkal som ho po pleci a povedal: hej, chlape, budeš dobrý! Pozrel sa na mňa tým vďačným pohľadom, aký som videl v deň, keď sme sa zoznámili, usmial sa a povedal: ďakujem. Začiatok príhovoru mal za sebou, odkašľal si a pokračoval: je záver školy a čas, aby sme poďakovali všetkým, čo nám pomohli počas týchto ťažkých rokov. Rodičom, učiteľom, súrodencom ale hlavne priateľom. Som tu, aby som vám všetkým, ktorí ste niekoho priatelia, povedal, že byť niekomu priateľom, to je ten najväčší dar, ktorý môžete niekomu dať, Poviem vám príbeh.
Pozrel som sa neveriaco na svojho priateľa, keď začal rozprávať o dni, keď sme sa prvýkrát stretli. Plánoval, že cez víkend spácha samovraždu. Hovoril o tom, ako si pobral všetky učebnice, aby jeho mama s tým nemala neskôr starosti a niesol si veci domov. S vážnosťou sa pozrel na mňa a usmial sa. Ďakujem Bohu,
stretol som priateľa. Ten ma zachránil od môjho nevysloveného rozhodnutia.
Počul som zdesenie v dave, keď ten príjemný a populárny chalan nám povedal
všetko o svojom najslabšom životnom okamihu. Videl som jeho mamu, otca, ako sa na mňa pozerajú s vďačnosťou v očiach.
Dnes si uvedomujem hĺbku svojho činu. Nikdy nepodceňujme silu okamihu. Jedným jediným gestom môžeme zmeniť život človeka. Niekedy k lepšiemu a niekedy aj k horšiemu. Osud nás vložil do života toho druhého, aby sme niekedy zasiahli. Hľadajte ho v priateľoch!