Napriek tomu som nikdy nepochyboval o tom, že vzťah treba neustále premieňať. Tušil som, že jednou cestou je obeta (hriech & slabosť partnera nás zraňujú a rozhodnúť sa vtedy pre lásku, je obetou, ale aj znakom zrelého človeka a silnej osobnosti). To je to, čo môžem pre vzťah urobiť ja ako jedinec a bez ohľadu na to, či sa vzťah snaží premieňať aj polovička. A druhá cesta? Ako isto tušíte, ak vzťah tvoria dve bytosti, potom druhá cesta vedie dve bytosti k tomu, aby spolu premieňali vzťah. Oni ho tvoria a je na nich, aby spoločne rástli, podporovali sa a bojovali... Ale je hádka tou správnou cestou a vhodnou cestou komunikácie? Mne sa viac povzdával úprimný rozhovor...
Moja pochybnosť o prínose hádky pre vzťah má svoje opodstatnenie. Ako kombinácia dominantného melancholika so sangvinikom veľmi dobre poznám duchovný svet, impulzy, ktoré ponúka (myšlienky & pocity), a vďaka štúdiu psychológie aj súboj medzi vedomím a podvedomím... Jednu vec som si všimol už dávno. Ako dominantný melancholik totiž najviac hreším myšlienkami, až potom slovami či skutkami. Teda najviac hreším v rovine impulzov, ktoré neskôr získavajú podobu cez slová a skutky. Tieto impulzy (myšlienky & pocity) môžu mať pôvod v troch oblastiach. Môžu pochádzať od Boha (vtedy ma posúvajú ďalej), môžu byť prejavom mňa ako osoby (vtedy hovoria o tom kto som, kam kráčam, čo potrebujem a ako málo milujem) a nakoniec môžu pochádzať od zlého ducha. Tie impulzy, ktoré pochádzajú od Boha, prinášajú pokoj a sú dobrom. Impulzy ktorých pôvodcom som ja sám, môžu prinášať pokoj, ale aj zmätok... podľa toho, či sú prejavom dobra alebo zla. A impulzy, ktorých pôvodcom je zlý duch, prinášajú zmätok a sú zlom.
Prečo to píšem? Keď sa s niekým hádame, bezprostredne prejavujeme svoje myšlienky a pocity a to bez potrebnej reflexie. Moja skúsenosť je taká, že väčšina vecí, ktoré v hádke povieme, sú prejavom zlého ducha... Iste poznáte ten pocit, kedy by ste najradšej vzali späť vyslovené pocity či myšlienky... Neviete, prečo ste ich vtedy povedali... Pretože nezodpovedajú tomu, čo si naozaj myslíte & cítite... Skutočnosť je taká, že v hádke sme zraniteľní... ľahko prijmeme impulzy zlého ducha za svoje vlastné a použijeme ich proti partnerovi. A výsledok? Vzťah je na tom ešte horšie a namiesto zblíženia sa zväčšila priepasť medzi dvoma bytosťami. Áno, treba pomenovať myšlienky a pocity, ktoré nás zranili... či už sú prejavom hriechu, slabosti alebo falošných predstáv... Ale hádka, tak ako ju poznáme, nie je práve najlepším priestorom pre takéto zdieľanie.
Existuje však cesta ako skombinovať úprimnosť rozhovoru s očistným kúpeľom, ktorý ponúka hádka (ak je konštruktívna a jej cieľom je prehĺbiť puto medzi dvoma milujúcimi bytosťami). Prijmite pozvanie na objavovanie tejto cesty, ktorá pomáha premieňať vzťah...
Vzťah vs. hádka
Každá láska začína obdobím zamilovanosti, kedy sa dvaja ľudia snažia ukázať pred tým druhým v čo najlepšom svetle. Táto prvá etapa je veľmi dôležitá, vytvára základ, o ktorý sa možno neskôr oprieť (a načerpať z neho silu). Keď sa objavia prvé konflikty, je to často znakom toho, že obdobie zamilovanosti je už za nami a teraz sme vyzvaní rozhodnúť sa pre úprimnú lásku. Vtedy každý pár začína rozvíjať svoju vlastnú predstavu o tom, ako sa hádať alebo nehádať. Väčšina párov je však s hádkou a s jej účinkom nespokojná, pretože hádka nezlepšila ich vzťah. A sú páry, ktoré sa nehádajú a ich vzťahom sa nesie napätie a vybíjajú svoje emócie drobnosťami, ako je uštipačná poznámka alebo snaha urobiť tomu druhému napriek.
Konflikt jednoducho patrí ku vzťahu. Či sa nám to páči alebo nie, so vzťahom su spojené emócie a tie je dôležité prejaviť. Ak ich neprejavíme cez hádku, nájdu si inú cestu. Hádka za istých okolností môže byť cestou ako konflikty prekonať spôsobom, ktorý partnerov obohatí a posilní a to bez toho, aby ich tento spôsob zranil. Veľa párov si myslí, že konflikt je známkou toho, že vo vzťahu zlyhali... že hádka ukázala to, že nie sú navzájom kompatibilní a tak ich vzťah je na konci. Hádka je vnímaná ako prejav toho, že vzťahu chýba láska. Hádka však nie je v protiklade s bohatým & živým milostným vzťahom. Hádka je užitočná z niekoľkých dôvodov: pomáha uvoľniť napätie a tým zabraňuje vzniku myšlienok a pocitov, ktoré by získali podobu výčitiek; pomáha dvom ľuďom si uvedomiť, že je dôležité neustále sa premieňať; udržuje isté napätie (ale v zdravých hraniciach, čo je pre vzťah užitočné); pomáha partnerom postupne sa vyrovnať so stratou ideálov, ktoré si jeden o druhom vytvorili.
Páru, ktorý sa nikdy neháda alebo veľmi málo, hrozí riziko krachu. Pretože nedochádza k zachovaniu zdravého napätia a potlačené emócie sa hromadia, až sa dostanú na povrch a väčšinou znamenajú koniec. Napr. keď dlhodobo máte pocit, že vás ten druhý nechápe, po nejakom čase sa pocit premení na istotu a vaše presvedčenie, že ten druhý vás nikdy nepochopí (a zrejme ani nikdy nechápal) a tak nemá zmysel ostávať s ním vo vzťahu. K rozchodom dochádza predovšetkým v období prvých konfliktov, preto je dobré naučiť sa ako sa dobre pohádať.
Zdieľanie spoločného teritória
Žiť vo vzťahu znamená riešiť problémy, s ktorými by sme neboli konfrontovaní, keby sme žili sami. Vytvoriť vzťah znamená prepojiť dvoch ľudí v jedno a tento proces sa nezaobíde bez hádok. Hádka je síce na jednej strane znakom rozdielnosti, ale na strane druhej nás vedie k tomu, aby sme túto rozdielnosť prepojili.
Prvé hádky sa často objavujú v okamihu, kedy sa dvaja ľudia rozhodnú pre spoločný život. Kým každý mal svoj vlastný domov, mohol sa v prípade hádky stiahnuť a nechať vyprchať emócie (aj za cenu ich potlačenia), teraz to už nie je možné, pretože žijú spolu a majú spoločný domov. Môžete sa síce vybrať na prechádku, navštíviť rodičov či podniknúť niečo s kamarátmi, ale tak či tak sa potom vrátite domov.
Keď sa dvaja ľudia rozhodnú pre spoločný život, je veľmi ťažké maskovať svoje chyby a nedostatky. Dochádza k strate ilúzie, ktorú sme si vytvorili. Keď vytvoríme spoločný domov, budeme tráviť spolu oveľa viac času spolu a tak uvidíme aj to, čo sme si dovtedy nevšimli. Tento okamih je výzvou k tomu, aby sme sa učili žiť spolu (a tak znova a znova sa rozhodovali pre vzťah). Ak je obdobie chodenia dostatočne dlhé, potom ste pre vzťah vytvorili dobré základy a získali ste celú pokladnicu zážitkov, ktoré vás môžu niesť v okamihu, kedy bude náročné byť spolu. A teraz nastal ten okamih, aby sa dva svety v čo najväčšej miere navzájom prepojili. Musíme si dať dostatok času, aby sme sa stali dobrými manželmi či manželkami. Všetko má svoj čas. Až potom je dobré otvoriť sa pre rodičovstvo...
Prvou úlohou, ktorá stojí pred partnermi, je naučiť sa zdielať spoločné teritórium, ktorým je ich domov. Vytvorenie a zariadenie domu prináša množstvo otázok, ktoré treba spolu vyriešiť. Niekedy sa nám podarí presadiť svoju víziu, niekedy bude úspešný náš partner, ale predovšetkým bude dôležité hľadať zhodu a tá nie je možná bez kompromisov.
Najťažšie to je v prípade, kedy sa jeden partner nasťahuje k tomu druhému. Musí totiž zápasiť s jeho zvyklosťami (ktoré si vo svojom priestore vytvoril), musí sa vyrovnávať so spomienkami (ktoré sú tým priestorom doslova nabité) a musí si tiež vybojovať svoj priestor (kam si uloží svoje veci). Táto situácia je náročná - jeden z partnerov si chce upraviť spoločný priestor tak, aby sa v ňom cítil aspoň trochu ako doma (aby mu pripomínal predchádzajúci domov) a ten druhý sa musí zriecť niečoho z toho, čo tvorilo jeho domov.
Rozdielne rituály
Každý človek má svoje vlastné rituály: či už ide o okamih, kedy ide spať alebo kedy vstáva... má rozdielny biorytmus (niekto je veľmi výkonný hneď z rána, niekto až večer)... odlišným spôsobom si organizuje čas (niekto po príchode z práce si potrebuje najprv oddýchnuť, niekto sa hneď vrhne do domácich prác a až potom sa oddáva oddychu)... Často trvá niekoľko rokov, kým sa podarí tieto rituály prepojiť tak, aby sa zladili a dopĺňali. Môžete sa spolu stravovať, môžete chodiť spať v rovnakom čase... ale aj tak napr. jeden príde skôr z práce alebo spí menej... tieto chvíle môžete využiť či už pre seba (každý človek potrebuje priestor – čas, ktorý môže venovať sám sebe) alebo pre spoločné dobro (v čase, kedy partner spí alebo sa venuje svojím záľubám, môžete využiť na prácu či svoje záľuby) a tak naplno využijete tie okamihy, kedy môžete byť spolu. Jednoducho využiť čas vtedy, kedy nemôžete byť spolu na to, aby ste spolu prežili tie okamihy, kedy môžete byť spolu (a venovali sa jeden druhému)...
Možno má náš partner inú predstavu o tom, ako tráviť voľný čas, víkend či kam ísť na dovolenku... Niektoré rozdiely sa nepodarí zjednotiť a ani by to nebolo zdravé.... Rozdielnosť vytvára zdravé napätie... Unudili by sme sa s človekom, ktorý by bol našou presnou kópiou... Preto je dôležite rozdiely prijať... prijať partnera v jeho odlišnosti... ponechať mu priestor, aby ostal aj sám sebou... a robiť kompromisy... Ak už všetky možnosti zlyhali... jeden rok vyberie dovolenku jeden, nasledujúci rok druhý... Jeden víkend prežijeme podľa predstavy jedného partnera, další víkend podľa predstavy druhého...
Práve obdobie chodenia nám dáva priestor spoznať toho druhého a zistiť, či ho dokážeme prijať (rozhodnúť sa pre neho)... Keď začneme spolu žiť, potom už sme postavení pred výzvu prijať toho druhého (akceptovať jeho prejavy), aj keď to bude znamenať, že pred domom budeme mať záhradného trpaslíka. So vzťahom sa spája obeta a tá má priestor práve vtedy, kedy túžba byť spolu nás stavia pred úlohu upustiť od svojich predstáv. Alebo je pre nás predstava dôležitejšia, než náš partner?
Život mnohých párov je poznačený predovšetkým dvoma oblasťami: hodnotami a výchovou. Vo svojej rodine sme sa naučili ako budovať vzťahy, naučili sme sa istým zvyklostiam (napr. spoločný obed cez víkend), hodnotám a je pre nás ťažké si predstaviť, že niekto môže žiť inak. Náš partner však tiež prichádza so svojimi zvyklosťami získanými v rodine a tiež s predstavou ako budovať vzťah a je dôležité hovoriť o týchto odlišnostiach, navzájom sa inšpirovať a vytvárať svoje spoločné zvyklosti. A budovať vzťah podľa seba. Každý pár bude mať taký vzťah, aký si vybuduje. Aj negatívna skúsenosť (neúplná či nefunkčná rodina) sa dá prekonať.
Pár často zápasí s tým, ako sa v pôvodných rodinách delila moc a ako sa delili úlohy. Je dôležité sa o tom porozprávať. Aby sme pochopili, prečo ten druhý sa správa inak. A zároveň, aby sme sa dohodli na tom, ako budeme postupovať my. Nie je nič zlé na tom, ak rodinné financie spravuje manželka, ak má k tomu lepšie dary, alebo ak muž uvarí jedlo, ak je dobrý kuchár. Nie predsudky či zaužívané zvyklosti, ale dary partnerov a snaha spolu tvoriť domov je dôležitá pri rozhodnutí, kto bude mať čo na starosti. Záleží vám pritom viac na fungujúcom vzťahu alebo na slovách kamarátov? Je to váš vzťah a keď vás nedokážu pochopiť (napr. kto má čo vo vašom vzťahu na starosti) , keď nemajú pochopenie pre lásku, s akou milujete svojho partnera, tak si vás nezaslúžia a je dosť možné, že vám závidia... Nech si hovorí kto chce, čo chce... spätná väzba a ocenenie od partnera je dôležitejšie než všetko ostatné...
Dôvody hádok
Existuje niekoľko tém, ktoré sa stávajú príčinou hádok...
Prvou z nich je starostlivosť o domácnosť. Kto má čo na starosti... Často je s tým spojená aj odlišná predstava o tom, ako si čistotu predstavujeme a kedy už možno hovoriť o neporiadku. Kde je tá hranica... ako často treba upratovať... niekto umýva riady bezprostredne, niekto až keď je plný dres... niekto pod tečúcou vodou niekto v lavóre... O tejto téme treba hovoriť vždy keď: jeden z partnerov má pocit, že robí viac než ten druhý... keď sa narodí dieťaťa... rodina sa presťahuje... jeden z partnerov zmení zamestnanie... choroba...
Druhou témou sú financie. Žijeme v spoločnosti, kde stojíme pred výzvu zabezpečiť dostatok peňazí a zároveň nestať sa ich otrokom... Mať ich toľko, aby sme zabezpečili chod rodiny, mohli rozvíjať svoje dary, pomôcť núdznym či niekomu v rodine... ale neobetovať vzťah práci... Väčšinou sa dohadujeme o tom, ako s financiami zachádzať... Keď jeden utráca viac než druhý... keď jeden radšej sporí a druhý radšej míňa... Keď jeden zarába viac než druhý... Partneri si môžu vyčítať, že málo zarábajú, že prispievajú málo na domácnosť... Nie je ľahké nájsť taký systém, aby nedochádzalo k sporom... Ak sú partneri dostatočne zrelí, môžu si ponechať svoj účet (kam prichádza výplata), môžu si ponechať časť peňazí na osobné výdavky či záľuby, ale väčšina spoločných peňazí by mala ísť do spoločného fondu, z ktorého sa zaplatí chod domácnosti a zvyšok sa odloží na horšie časy. Ale nech už zvolia akýkoľvek systém financovania, celý život budú partneri čeliť otázke, ako zachádzať s financiami.
Treťou vďačnou témou sú deti. Na jednej strane príchod dieťaťa mení zaužívané zvyklosti a spôsob, ako dvaja spolu žili a trávili čas, na strane druhej, majú odlišný pohľad na to, ako vychovávať dieťa. S príchodom dieťaťa stoja obidvaja partneri pred výzvou prijať úlohu rodiča a rast každého dieťaťa bude prinášať stále nové a nové výzvy, ako zdielať spoločný priestor. Nech už bude potrebné riešiť akýkoľvek problém... dôležité je spolu nájsť riešenie a vystupovať pred deťmi spolu... aby dieťa nehľadalo únik u toho rodiča, ktorý nesúhlasí s tým druhým, ktorý priniesol rozhodnutie... Spolu sa rozhodovať, spolu vystupovať...
Štvrtou témou je sexualita. Táto téma sa tiahne ako niť celým spoločným životom... A neustále sa bude vyvíjať... Iná bude na začiatku, iná po príchode detí či v čase krízy, alebo v neskoršom veku... to neznamená, že stratí na svojej hodnote alebo že časom nedokáže naplniť... Len sa bude meniť jej intenzita či forma... Treba každú takúto zmenu brať ako dobrodružstvo... A predovšetkým neustále spolu komunikovať, aby sme sa pochopili, rešpektovali a zároveň dokázali potešiť... Prakticky väčšina sporov o sexualite sa dotýka frekvencie a intenzity... Podľa štatistiky sa muži chcú milovať častejšie než ženy... Intenzita nie je spojená s frekvenciou, ale s nasadením... Fakt. Väčšinou si zamieňame túžbu s vášňou. Kým túžba môže vytrvať celé desaťročia, vášeň prichádza a odchádza... Túžba, to je potreba byť si blízko, dotýkať sa, cítiť telo toho druhého, objímať sa... prežívať intimitu (v telesnej i duchovnej rovine)... Milovanie je výbornou príležitosťou, ako tieto túžby naplniť. Ale dôležité je aj to, čo milovaniu predchádza. Pre ženy je to stav, kedy milovanie prichádza ako zavŕšenie harmónie... A jedným z dôležitých prvkov ako vytvoriť harmóniu, je rozprávať sa spolu... dať žene pocítiť, že je rovnocenným partnerom... že je pre vás dôležitá ako osoba, osobnosť, žena...
Piatou témou sú vzťahy s pôvodnými rodinami. Vytvorenie vlastnej rodiny stavia človeka do pozície, aby si upratal v prioritách. Nová rodina je dôležitejšia než pôvodná. To neznamená, že pôvodné rodiny treba zanedbávať alebo že netreba mať s nimi pekné vzťahy. Ale treba chrániť svoju rodinu pred vonkajším vplyvmi, kam patrí aj neprimerané zasahovanie zo strany jedných či druhých rodičov. Aj tu dochádza k vývoju, napr. s príchodom detí, kedy sa rodina viac otvára prítomnosti starých rodičov alebo v okamihu, kedy starí rodičia sú na konci svojej púte a potrebujú pomoc od detí. Hádky sa môžu dotýkať intenzity, ako často sa navštevuje jedna či druhá rodina. Smutnejšie sú konflikty, kedy rodičia neprijímajú partnera svojho dieťaťa alebo keď vznikne konflikt medzi pôvodnou rodinou a partnerom... Vtedy sa treba snažiť byť sprostredkovateľom, ale zároveň nestratiť z očí priority... Nezabúdajte pri tom na to, že my ľudia vnímame často sprostredkovateľa ako niekoho, kto stojí na tej druhej strane. Nevieme sa odosobniť. Preto treba trpezlivo vypočuť obidve strany a dať im pocítiť, že chápete ich svety, ale zároveň poznáte riešenie – kompromis pre obidve strany...
Poslednou témou, ktorá sa stáva často príčinou hádok, je trávenie voľného času. Je dôležité tráviť voľný čas spoločne, je fajn ak máte spoločné záľuby, ale zároveň je dôležité, aby obidvaja mali priestor rozvíjať aj tie záľuby, ktoré nie sú spoločné. Aj za cenu toho, že ten čas netrávia spolu. Treba si dať pritom pozor na dĺžku takto prežitého času. Aby záľuba nebola dôležitejšia než partner a čas strávený s ním. Aj v tejto oblasti treba brať ohľad na toho druhého a zároveň robiť kompromisy. Ak ponecháte partnerovi slobodu, sám bude hľadať spôsob, ako tráviť s vami viac času... pretože mu budete chýbať... samota (napr. záľuba, ktorú nerozvíjate spolu s partnerom, čas, ktorý netrávite spolu) prebúdza túžbu... absencia samoty ju zabíja... Výzvou je nájsť medzi nimi rovnováhu... tráviť čas spolu a zároveň ponechať si priestor...
Ako dochádza k hádke
Väčšinou je potrebných niekoľko faktorov, aby sa rozhovor premenil na hádku.
Tým prvým faktorom je nálada a rozpoloženie, v akom sa nachádzame. Druhým faktorom je nahromadenie sa množstva malých emócií, ktoré nás doháňajú k frustrácii. Tretím faktorom je tón hlasu, ktorý v stave v akom sa nachádzame, môžeme vnímať ako útočný. Štvrtým faktorom sú pracovné problémy, ktoré nás môžu doslova ochromiť. Piatým problémom je podráždenosť a ocitnutie sa na pokraji síl (nerovnováha v duchovnom svete). A nakoniec šiestým je nahromadenie sa množstva drobných problémov vo vzťahu, ktoré neboli vyslovené – emócie, ktoré boli potlačené a teraz sa hlásia k životu. Keď sa skombinuje viacero z týchto faktorov, môže dôjsť k výbuchu. A rozhovor sa zmení v hádku. Okrem toho treba brať do úvahy skutočnosť, že niektorí ľudia sú náchylnejší k hádke než ostatní a tak im treba na vyvolanie hádky menej podnetov...
Klasická fáza prudkej hádky
Keď už je zapálený pušný prach... prvá fáza hádky sa sústredí na spúšťací prvok: „nehovor na mňa, keď telefonujem“. Počas druhej fázy sa prechádza k osobe partnera: „ty ma vôbec nerešpektuješ“. V tretej fáze dochádza k spochybňovaniu partnerského vzťahu: „ak to takto pôjde ďalej, utečiem od teba“. V druhej a v tretej fáze dochádza k verbálnym útokom na partnera a k spochybňovaniu samotného vzťahu. Myslia partneri naozaj vážne to, čo hovoria? Áno aj nie. Áno z hľadiska emócií (hoci treba brať ohľad na to, čo bolo tou inšpiráciou, prečo to povedal) a nie z hľadiska rozumu. Uvedomujeme si to v tých chvíľach, kedy nás mrzia tie slová. Povedali sme niečo, čo nás mrzí... čo si vlastne ani nemyslíme alebo ak myslíme, tak len trochu (no v hádke sme to nafúkli).
Prevládajúcou emóciou v hádke je hnev, ktorý spolu so smútkom, radosťou a so strachom patrí k základným emóciám. Hnev má pritom veľmi zlú povesť. A pritom hnev bez násila predstavuje úžasnú životnú silu. Vďaka nemu sa vzťah môže prečistiť, emócie sa môžu dostať na povrch, pochybnosti sa môžu zažehnať a napätie uvoľniť.
Pokiaľ dochádza k prepojeniu hnevu s násilím, potom môže mať hnev tragické následky. Ale hnev a násilie sú dva odlišné prejavy. Hnev je prostriedok (ako uvoľniť emócie) a je na nás, aké nástroje mu k tomu poskytneme (ako prejavíme svoje emócie).
Keď sme boli malí, rodičia nás viedli k tomu, že pokiaľ chceme, aby nás milovali, tak sa nesmieme hnevať. Keďže potreba lásky je životne dôležitá, odsúdili sme hnev vo svojom svete a dospeli k presvedčeniu, že hnev nemá v láskyplnom vzťahu svoje miesto. Hnev milostnému vzťahu neškodí, on umožňuje transformovať emócie – uvoľniť napätie (ktoré sa nahromadili). Bez tohto ventilu (hnev uvoľňuje napätie) by vzťah ľahko skĺzol do agresie.
Problémy v hádke často spôsobuje aj to, že jeden z partnerov, ktorý sa hnevá (a je jedno či je to muž alebo žena), sa zo začiatku pri komunikácii nachádza v rovine emócií a druhý v racionálnej rovine. A tak dochádza k nedorozumeniu (čo prehlbuje hádku).
Ako prejaviť svoj hnev
Pokiaľ má mať hnev pozitívny účinok na vzťah, potom je dôležité, aby sme dodržali niekoľko podmienok:
Musíme prevziať zodpovednosť za svoje emócie a tiež za hnev. Bez ohľadu na to, čo bolo príčinou hádky, sme zodpovední za to, ako sme zareagovali (ako sme hnev prejavili).
Ďalšou podmienkou je, aby sme na vyjadrenie hnevu používali prvú osobu. Vo svojom hneve často chceme povedať: „som tu a chcem, aby si so mnou počítal„“. Ale to nedosiahneme vtedy, ak budeme používať „ty“, ale len keď budeme používať „ja“. Takže „ja sa hnevám... ja s tým nesúhlasím... nemôžem toto rozhodnutie akceptovať...“ a nie... „Si odporný... si hrozná... trápiš ma...“ Zároveň sa tým posunieme k tomu, aby sme prejavili a priblížili svoje svet (prečo cítime hnev) a upustili od osobných útokov...
Ak chceme prejaviť hnev bez násilia, potom sa musíme vzdať túžby po pomste. Nie je ľahké zanechať túžbu po pomste, pretože je jednoduchá a lákavá na zranenie (ktoré získame), reagovať rovnakou mincou a zraniť (toho, kto nás zranil). A vo vzťahu veľmi dobre vieme, kde má partner slabiny a kde je zraniteľný... Ľudia si myslia, že počas hádky je nutné zvyšovať hlas, klásť dôraz na vyslovené slová, mávať rukami a vykrikovať. Ale tak to nie je. Touto cestou sa skôr vyberáme k agresii...
Človeku, ktorý neprejavuje hnev hrozí, že sa v ňom bude hromadiť frustrácia, bude mať pocit, že ho ten druhý nerešpektuje... neberie ohľad na jeho túžby a priania... A pokiaľ toto napätie nebude uvoľnené, vyslovené a usmernené (väčšinou je dôsledkom nášho „videnia“, nie neláskavého zachádzania zo strany partnera), potom bude náš vzťah zaťazený množstvom toho, čo nebolo vyslovené. Akoby tým rástol múr medzi dvoma ľuďmi.
Túžba uvoľniť hnev za dodržania istých podmienok, je snahou zachovať život vo vzťahu (odstrániť to, čo ho ničí).
Hádka je dar
Hádka neodmysliteľne patrí k vzťahu. Nepochybujem o tom, že tí, ktorí sa za každú cenu snažia vyhýbať hádke, majú ten najlepší úmysel – snažia sa chrániť vzťah pred akýmkoľvek ohrozením a takým ohrozením je pre nich aj hádka. Ale táto cesta nevedie k šťastnému a k harmonickému vzťahu. Pretože aj keď sa budeme vyhýbať hnevu, nevyhneme sa napätiu, ktoré sa v tom vzťahu bude zväčšovať, až nakoniec môže viesť k pádu. Toto nie je dlhodobé riešenie a nie je to skutočným riešením.
Ak sa partneri vyhýbajú hnevu, akoby sa pohybovali po zamínovanom území. Postupne bude pribúdať tém, ktoré sa stali časovanou mínou a ktorým sa treba vyhnúť, až nakoniec sa nebudú mať o čom rozprávať. Z tohto pohľadu je hnev ako možnosť prečitiť vzťah a posilniť puto vlastne darom. Preto je dobré si povedať: „na tomto vzťahu mi záleží, nie je mi jedno, čo s ním ďalej bude, chcem aby zostal živý a uspokojujúci a preto, keď sa dostanem do konfliktu so svojím partnerom, nebudem sa tváriť, že sa nič nedeje... poviem s čím nesúhlasím a prečo...“
V počiatku potlačená hádka je ako rana, ktorú človek neošetril a tak začala hnisať. Treba ju ošetriť a nechať uzdraviť. Je to podobné ako jeden úkaz v prírode - dusno pred búrkou. Ale po búrke, kedy prišli k slovu hromy a blesky, sa nebo uvoľní a tlak sa zmenší. Treba uvoľniť napätie a nedovoliť mu, aby poznačilo vzťah.
Kedy prejaviť hnev?
Najlepšie bezprostredne :). Pretože čím neskôr k tomu príde, tým horší bude priebeh... Je lepšie vysvetliť si problém hneď na začiatku, skôr než prerastie do obrovského problému... Je lepšie prejaviť emóciu než ju potláčať alebo prejaviť až v okamihu, kedy sa už nebude dať usmerniť. Letná búrka je krátka, no osviežujúca... jarná či jesenná búrka má dlhé trvanie a ľahko pri nej premoknete do nitky. Ak sa naučíte uvoľniť napätie hneď na začiatku, potom aj hádka bude mať pokojný priebeh... Bude viac približovaním svojich svetov než snahou vyzúriť sa...
Keď hnev pominie
Hádka takmer vždy začína emóciami (prejav hnevu), ale tým to nekončí. Keď hnev pominie, prichádza druhá fáza. Prichádza okamih, kedy by partneri mali spolu hovoriť, vrátiť sa k príčinám hádky a nájsť kompromis. Treba teda nechať „vychladnúť hlavu“. Počkať na okamih, kedy pominie emócia a potom v pokoji hľadať riešenie. Pokiaľ hádka nepriniesla uspokojivé riešenie a naďalej pretrváva napätie, potom môžeme siahnuť po dvoch nástrojoch: počúvanie a vyjednávanie.
Počúvanie
Počúvanie je pre vzťah skutočným pokladom. V čom spočíva? Necháte svojho partnera, aby sa vyrozprával, aby povedal všetko, čo má na srdci. A to bez toho, aby ste ho prerušili. Počas našich bežných rozhovorov sme zvyknutí skákať tomu druhému do reči. Pokiaľ sa nerozpŕavame o dôležitých veciach, môže to byť dokonca osviežujúce. Ale ak sa potrebujeme porozprávať o niečom dôležitom, potom môže byť takýto druh komunikácie veľmi zraňujúci. Jedným z problémov, prečo viazne komunikácia je pocit, že nás ten druhý nepočúva, že nemáme možnosť povedať, čo naozaj potrebujeme povedať. Pri počúvaní, keď vieme, že nám ten druhý dal priestor sa vyrozprávať, vieme, že môžeme bez strachu povedať všetko, čo máme na srdci.
Pre počúvanie je dôležitých niekoľko podmienok: vytvoriť si priestor na rozhovor a nenechať sa rušiť, nech by sa dialo čokolvek, teraz ste tu pre partnera... najlepšie je dopredu sa dohovoriť (na dni a hodine), kedy sa spolu porozprávame... ďalšou podmienkou je sedieť pohodlne... a dohodnúť sa, kto začne prvý rozprávať... A tak začne rozprávať jeden z partnerov a rozpráva, až kým nepovie „to je všetko“. Druhý z partnerov zatiaľ len počúva, nekladie otázky, nekomentuje, neskáče do reči a vyhýba sa gestám, ktoré by boli necitlivé.
Výhodou týchto pravidiel je: že môžeme hovoriť a to bez strachu z toho, že nás ten druhý preruší... že môžeme vyjadriť sa a to bez strachu z toho, že nás ten druhý bezprostredne zvrzne pod zem, že môžeme vyjadriť (povedať) to, čo potrebujeme... a že môžeme hovoriť svojím vlastným tempom... hovoriť s odmlkami, kedy prehodnocujeme slová a snažíme sa ísť do hĺbky. Potom začne rozprávať druhý z partnerov a ten prvý ho nechá rozprávať a dodržiava pritom tie isté pravidlá ako jeho partner vtedy, keď on hovoril. Aj druhý z partnerov by sa mal zriecť osobných útokov, dokonca by nemal reagovať na to, čo počul. Aj on má totiž za úlohu povedať to, čo má na srdci. Nie osobné útoky či vzájomné napádanie, ale priblíženie svojich svetov, teda svojich myšlienok a pocitov. Práve to je dobrý základ pre rozhovor, pre vyjasnenie situácie a hľadanie spoločného riešenia.
Takýto rozhovor umožňuje dvom ľuďom sa navzájom priblížiť. Pretože ak čelíme výčitkám, automaticky sa stiahneme do obrany a prejdeme do protiútoku. Keď však nečelíme útokom, ale snahe nášho partnera zdielať svoj svet a prejaviť pocity, potom vzniká prostredie priaznivé k hľadaniu riešenia.
Je liečivé, ak si partneri pravidelne vyhradia čas, pre takýto rozhovor. Pomáha to zvyšovať spokojnosť so vzťahom, vzťah sa vďaka tomu prehlbuje a prečisťuje. Vzájomné počúvanie vytvára intimitu, spoznávajú jeden druhého a učia sa komunikovať. Po každom večeri, ktorý sme zasvätili rozhovoru, je vhodné dohovoriť sa na ďalšom. Takéto pravidelné rozhovory umožňujú rozprávať sa o príjemných, ale aj nepríjemných zážitkoch, vlastne o všetkom, čo hýbe naším svetom. Okrem pravidelných večerov zasvätených rozhovorom je dobré porozprávať sa aj bezprostredne. Pri riešení problému totiž nemusíte čakať na ďalší spoločný večer...
Vyjednávanie
Vyjednávanie je druhým nástrojom, ktorý nám pomáha nastoliť rovnováhu, keď máme pocit, že hádka nepriniesla potrebný pokoj a harmóniu.
Vyjednávať znamená začať rokovanie s cieľom ukončiť konflikt – nájsť uspokojivý kompromis pre obidvoch partnerov. Ak sa bojíte, že by vás partner „prerozprával“, potom aj tu je možné zaviesť pravidlá. Tým prvým je, aby vás partner neprerušoval, aby ste mohli predniesť svoj návrh riešenia... A druhým pravidlom je, aby ste mohli prerušiť rozhovor, keď sa objavia nové skutočnosti (návrh partnera) a vy si v kľude potrebujete premyslieť, čo ďalej...
Vyjednávanie umožňuje vyhnúť sa množstvu napätia, pretože pri vyjednávaní sú dôležité dve strany a obidve musia brať ohľad na toho druhého a musia urobiť ústupky. A tak je vo vašich rukách, ako vyjednávanie dopadne. Máte možnosť jeho výsledok ovplyvniť. A východiskom je riešenie, ktoré bude schodné pre obidve strany. Pokiaľ čas strávený preventívnym vyjednávaním (o tom, čo bude) o detailoch sobotného nákupu, ako prežiť večer alebo rodinný víkend umožní vyhnúť sa frustráciam, sklamaniu, napätiu a konfliktom, potom je to veľmi dobre vynaložený čas.
Skrytý motív hádky
Pokiaľ sa hádky neustále opakujú a nedochádza k uvoľneniu napätia, potom možno hovoriť o skrytom motíve hádok. To, čo v hádke zaznie ako príčina, čo vám partner vyčíta, nemusí byť skutočnou príčinou, prečo došlo k hádke. Väčšinou existujú štyri skryté motívy:
Prvým z nich je záväzok. Keď pominie zamilovanosť, treba sa rozhodnúť... Na základe tých okamihov, ktoré sme spolu prežili... Rozhodovať sa budeme aj neskôr, keď bude vzťah ďalej napredovať. Ale teraz po období zamilovanosti stojíme pred otázkou, čo ďalej. „Vybral som si dobrého partnera? Dokážem si s ním predstaviť život?“
Každý vzťah potrebuje atmosféru bezpečia a istoty... potrebujeme mať v tom druhom oporu, potrebujeme vedieť, že ten druhý neodíde... A keď pominula zamilovanosť, keď sa vzťah ocitol v bode, že nevieme čo ďalej, keď vzťah prechádza krízou... potom nám tento pocit bezpečia a istoty chýba a táto situácia sa môže stať príčinou hádky. „Keď nastane problém, vyhrážaš sa, že ma opustíš. Potrebujem vedieť, že berieš náš vzťah vážne...“
Rozhodnutie pre trvalý vzťah prináša pokoj – presvedčenie, že ten druhý ostane... Môžu prísť komplikácie... do uzavretia manželstva nemáte definitívnu istotu, ale viete, že ak sa nestane nič nečakané, tak ten druhý už neodíde... A tak si môžete vychutnávať príjemné okamihy a v prípade ťažkostí ich prekonávať spolu. Do rozhodnutia mohli ťažkosti ohroziť vzťah, teraz pomáhajú dvom ľuďom spojiť svoje sily, aby ich prekonali a tým upevnili svoj vzťah. Téma záväzku sa neskôr ešte bude hlásiť k životu. Keď sa budete rozhodovať pre manželstvo, keď budete chcieť kúpiť byt, počať potomka a dohodnúť sa na počte :), ale aj pri prijatí hypotéky či kúpe auta...
Druhým z nich je hierarchia. Od detstva sa pohybujeme v spoločnosti, v ktorej je istá hierarchia. Či už ide o rodinu, príbuzenské vzťahy, školu, krúžky, neskôr prácu či spoločenstvá... Počas zamilovanosti sú si žena s mužom rovní (oni sú si rovní celý život), ale počas zamilovanosti túto rovnosť vedome prežívajú. Ale skôr či neskôr, aj vďaka rozdeleniu povinností a vzájomnému dopĺňaniu sa na základe darov, dochádza k vytvoreniu hierarchie – kto má čo na starosti.
Z historického hľadiska mala výkonnú moc v domácnosti vždy žena. A muž zas z historického hľadiska mal na starosti moc, ktorá sa z vonku dotýkala rodiny – verejné záležitosti a financie. Každý teda rozhodoval v určitej oblasti, mal svoje kompetencie a sféru pôsobenia. Súkromná sféra bola zverená ženám a verejná mužom. Časom však došlo k posunu a dnes už nie je definované, ktorá oblasť je zverená ženám a ktorá mužom. Ale to nie je problém. Dôležité je totiž to, aby bola zachovaná rovnováha medzi kompetenciami a aby sa kompetencie rozdeľovali podľa darov. Pokiaľ jeden z partnerov má pocit, že má málo kompetencií alebo ak ich má príliš veľa, potom to môže viesť k hádke.
Tretím je odstup. „Trávime spolu málo času!“ Väčšina párov rieši tento problém. Riešia tým potrebu intimity a dohadujú sa o množstve času, ktoré je potrebné investovať do vzťahu. Za touto požiadavkou sa paradoxne často skrýva potreba po odstupe. Každý z nás sa potrebuje na nejaký čas vzdialiť, utiahnuť do samoty, byť sám sebou, porozmýšlať nad sebou, prehodnotiť svoje hodnoty... Túžba po príliš veľkej blízkosti môže byť strachom pred samotou...
Je dobré, ak partneri trávia čas spolu, ak majú aj spoločné záľuby... všetko, čo môže posilniť ich vzťah a priniesť spoločné príjemné okamihy, je posilou pre vzťah... Ale aj tak je dôležité poskytnúť druhému aj priestor pre samotu... Nakoniec, samota prebúdza túžbu a tá je naplnená pri stretnutí, aby následne samota znovu zrodila túžbu a umožnila naplnenie. Ale neustála blízkosť túžbu zabíja... Samota... to nie je nedostatok lásky či znak malej lásky, ale prejav živej a vášnivej lásky... Pokojne rozvíjajte aj tie dary, ktoré nemáte spoločné. Ak sa následne podelíte o zážitky s partnerom, je všetko v poriadku. Je dôležité nájsť a zachovávať rovnováhu medzi samotou a blízkosťou.
A posledným prvkom sú problémy prenesené z pôvodnej rodiny. Či už je skúsenosť z rodiny dobrým alebo odstrašujúcim príkladom, zanechala na nás stopy. Predstavy ako by mal fungovať vzťah medzi mužom a ženou, ako sa majú partneri rozhodovať. Ale aj individuálne predstavy, zvyky a túžby... Svoje stopy zanechá aj vzťah rodičov k deťom, vzťah medzi súrodencami a celkovo vzťahy v širokej rodine. A pri vytvorení vzťahu sa necháme týmito príkladmi inšpirovať alebo si povieme, že my to takto v živote nechceme robiť. Aké boli vzťahy v mojej rodine a čo si z nich chcem priniesť do svojho vzťahu?
V prípade negatívnej skúsenosti, kedy dieťa zažilo napr. autoritatívneho rodiča, sa počas dospelosti rozhodne pre jeden zo štyroch modelov. Buď si nájde partnera, ktorý bude k nemu autoritatívny. Alebo presný opak, bude autoritatívnym a nájde si „obeť“. Možno si nájde autoritatívneho partnera s cieľom pomôcť mu „premeniť sa“. Alebo využije svoju skúsenosť a stane sa citlivým voči partnerovi. Istú úlohu pri výbere z týchto modelov zohráva aj partner a jeho skúsenosti z detstva.
Hádka a polarita
O tom, ako bude vyzerať a prebiehať hádka, rozhodujú tiež osobnosti partnerov. Najčastejšie tvorí pár jeden cholerik a necholerik (sangvinik, melancholik, flegmatik). Pokiaľ pár tvoria dvaja cholerici, ide o veľmi vyčerpávajúcu kombináciu, ktorá však dáva vzťahu veľa intenzity. Spojenie dvoch necholerikov je veľmi vzácne, je to najpokojnejšia kombinácia, ale po čase v takom vzťahu hrozí nuda.
Prvou kombináciou je cholerik a necholerik. V takomto páre došlo k rozdeleniu úloh. Jeden partner sa hnevá a prejavuje nespokojnosť a druhý vnáša pokoj a umiernenosť. Necholerik je ten, čo hnev popiera alebo transformuje hnev do inej, pre neho „prijateľnejšej podoby“. Energia hnevu je tak transformovaná do hyperaktivity (robíme niečo, čo nie je nutné), psychosomatizácie (bolesti a poruchy činnosti orgánov, ktoré nemajú opodstatnenie v telesnej rovine – sú spôsobené psychikou) a do viktimizácie (stavanie seba do pozície obete). Keď necholerik potlačí hnev, akoby sa stiahol, začal byť chladným a ironickým. Cholerik zas môže na seba preberať hnev toho druhého. Vlastne začne sa hnevať za obidvoch. A tak sa necholerikovi vďaka hnevu cholerika uľaví. Ale to nie je riešenie. Necholerik totiž neprevzal zodpovednosť za svoj hnev a neuvoľnil ventil a cholerik na seba preberá aj hnev, ktorý nie je jeho. A keďže necholerik neprejavil hnev a neuvoľnil napätie, hľadá si iné spôsoby, ako ho uvoľniť. A tak sa uchyľuje k pasívnej agresii – to sú tie drobnosti, ktorými vám robí napriek, až kým vás neprivedie na pokraj zúrivosti. Či už ide o zabúdanie, opakované prejavy roztržitosti alebo omyly, ktoré nespáchal naschvál. „Tvoje narodeniny mi úplne vypadli z hlavy. Zasa som zabudol vyniesť kôš. Je mi to ľúto, omylom som ti kúpila svetlé pivo, hoci ho nemáš rád.“ Zo strany necholerika však ide predovšetkým o podvedomú reakciu. Neuvedomuje si, že jeho prejavy sú vlastne agresiou. A tak skôr než budete mať chuť usvedčiť vášho partnera tak vedzte, že jeho prejavy nie sú ani tak osobným útokom, ako prejavom nespokojnosti so vzťahom a za vzťah nesiete zodpovednosť obaja. Pasívna agresia však môže byť aj veľmi rafinovaná. Keď sa podarí dohnať partnera k výbuchu zlosti. A potom mu vyčítať hnev, postaviť ho do pozície toho, kto problém spôsobil a tým odviesť pozornosť od vlastných problémov a zodpovednosti za vzniknutý konflikt.
Druhou kombináciou sú dvaja cholerici. S týmto párom je spojené riziko, že hnev jedného vzbudzuje a prehlbuje hnev druhého. Okrem toho môže byť frustrujúce, ak nemáme možnosť sa hnevať sami. Pretože v okamihu keď sa začne hnevať jeden, začne sa hnevať aj druhý a obaja môžu mať pocit, že ich ten druhý nepočúva. Skúste jeden po druhom pustiť ventil a dať si navzájom priestor, aby vaše emócie mohli vyjsť na povrch a zároveň ste mali pocit, že ten druhý vás počúva.
Treťou kombináciou sú dvaja necholerici. Tento vzťah pôsobí dojmom pokoja a vyrovnanosti. Vyhýbanie sa konfliktom môže časom ohroziť samotný vzťah. Okrem toho partneri sa môžu vďaka tejto kombinácii stať expertmi na to, ako robiť tomu druhému zle. Pribúdajú sarkastické či uštipačné poznámky, pokorujú sa navzájom pred druhými ľuďmi a vybavujú si účty pred cudzími ľuďmi. Možno k hádke tu nikdy nedôjde, ale nebo už nikdy nebude bez obláčika.
Hádky a sexualita
Vzťah dvoch partnerov ovplyvňuje všetko, čo tvorí ich svet a čo prežívajú spolu... Pokiaľ nedôjde k uvoľneniu napätia alebo pokým neprebehne hádka a neprinesie riešenie problému, vďaka čomu do vzťahu opäť zavíta harmónia, potom cez rôzne prejavy sa môže k životu hlásiť násilie. Jednou z takých oblastí je sexualita, ktorá sa môže stať tvrdou a môže jej chýbať neha. Táto schéma vzťah neskutočne ničí... Zo sexuality sa stráca srdce, stáva sa chladnou... niekedy agresívnou a brutálnou. Akoby sa sexualita stala bojiskom, na ktorom pokračuje boj a snaha ponížiť a potupiť partnera. Ak sa však podarí uvoľniť napätie a do vzťahu zavíta rovnováha, potom sexualita bude plná ľahkosti, tvorivosti a radosti.
Ako sa vyhnúť niektorým hádkam
Hádky zohrávajú dôležitú úlohu vo vzťahu. Ale niekedy k nim nemusí dôjsť. Ak je možné uvoľniť napätie aj iným spôsobom, prečo ho nevyužiť?
Niekedy dochádza k vzniku negatívnej emócie, ktorá sa hlási k životu aj mimo partnerského vzťahu. Či už ide o napätie spojené s prácou, s problémami v širokej rodine, ťažkosti našich priateľov alebo hocijaký podnet, ktorý nás zasiahol na citlivom mieste. Problémom však je, že táto emócia môže prerásť v hádku. Ak ten druhý nemá pocit, že chápeme jeho pocit. Ak nevypočujete svojho partnera, ak mu nedáte priestor na uvoľnenie napätia, potom aj emócia získaná mimo váš vzťah sa môže obrátiť proti vám. Niekedy je vašou úlohou len vypočuť a neponúkať rady... jednoducho prijať a pochopiť. Ak máme problém to rozlíšiť, nič nám nebráni v tom, aby sme sa jednoducho spýtali partnera, či potrebuje vypočuť alebo aj poradiť... Je to ťažké, hlavne ak počas počúvania vám partner položí otázku, „čo ďalej“ a vy si musíte kusnúť do jazyka, aby ste mu nepovedali to riešenie, ktoré máte na jazyku. Je umením zistiť, kedy partnerovi môžeme a máme poradiť a kedy sme len v pozícii poslucháča.
Potreba samoty
Vzťah je niečo živé a dynamické... Vzťah je živý vtedy, keď dýcha... Je nemožné sa stále nadychovať alebo vydychovať. K životu sú potrebné obidva tieto pohyby... a rovnako tak sa potrebujeme aj navzájom približovať a vzdaľovať... Zdieľanie, blízkosť a splynutie sú pre vzťah rovnako nevyhnutné ako odstup, vzdialenie a samota. Ani jeden z týchto pólov sám o sebe nie je lepší. Pre zdravý vzťah je potrebná prítomnosť a striedanie obidvoch pólov.
Samota je jedným z prejavov túžby po samote. Ale v našej spoločnosti, keď partner povie, že by potreboval mať viac času pre seba alebo sa na nejaký čas stiahnuť do úzadia, druhý partner sa ho spýta: „ty už ma nemiluješ?“ A vtedy partner s túžbou po samote, môže rezignovať na svoju túžbu a časom získať pocit, že partnerovi na ňom nezáleží (lebo nemá pochopenie pre jeho potreby) alebo riskuje narušenie vzťahu, pretože pre partnera je to krok, ktorý nevníma ako prejav lásky. A tak väčšinou dochádza k hádke.
Niektorí ľudia si po príchode z práce potrebujú v samote usporiadať myšlienky a hodiť za seba ťažkosti toho dňa... Alebo sa potrebujú preniesť cez niečo, čo sa ich vo vzťahu dotklo... Je dobré, ak jeden partner druhému povie, že sa potrebuje na chvíľu stiahnuť do samoty, že to nie je prejav nelásky, len túžba prekonať ťažkosti (a nevnášať ich tu a teraz v takejto podobe do vzťahu) a ak bude mať záujem, potom sa môžete o nich spolu porozprávať... a k tomu je dobré povedať, koľko času potrebujeme byť sami... Vďaka týmto trom prvkom: vyslovená túžba po samote, uistenie o láske a časový údaj... vám partner ochotne dá priestor, aby ste si dali do poriadku váš svet... ako dominantný melancholik viem, že keď potrebujem byť sám, tak to najlepšie, čo ten druhý môže pre mňa urobiť, je dať mi priestor, aby som prežil samotu, spracoval podnety a potom prišiel a podelil sa o svoj svet...
Prijať temné stránky vzťahu
Akceptovať fakt, že sa vo vzťahu občas hádame, znamená milovať sa bez ružových okuliarov. Je normálne prežívať chvíle, kedy je vzťah vystavený skúškam. Kedy necítime, že nás ten druhý miluje, kedy sa túžba vytratí... Je dokonca normálne občas neznášať svojho partnera... Je dôležité zmieriť sa s tým, že k vzťahu patria aj takéto temné stránky. Keď sa partnerom niekoľkokrát podarí prekonať takéto chvíle, kedy musia siahnuť na dno svojich síl, porastie ich dôvera vo vzájomný vzťah. A tak časom získajú presvedčenie - naozaj budú tomu veriť, že spolu prekonajú každú krízu.
Stojí pred nami úloha prijať skutočnosť, že hádka nie je prejavom toho, že by vzťahu chýbala láska... ale túžbou po uvoľnení napätia, po dosiahnutí rovnováhy... Pokiaľ prijmeme niečo z jednotlivých úlomkov, ktoré tu zazneli, potom časom dokážeme predchádzať hádkam, skrátiť svoje hádky či ukončiť ich na začiatku. Dokážeme riešiť problém k spokojnosti obidvoch partnerov a tak, aby ich viac prepojil a aby posilnil ich vzťah... Vyhýbajme sa osobným útokom. A predovšetkým násiliu. Kým hádka má svoje miesto v láske, pre násilie v nej nie je miesto...
Tomáš Hupka
zdroj: http://mydvajaspolu.webnode.sk/news/ako-sa-dobre-pohadat-s-partnerom-/